Nástroje pre uľahčenie prístupu

TEL: 0905 884 634
MAIL: obec@vysokanadkysucou.sk

Vyberte váš jazyk

Sample ImageNa dni 1. až 8. mája 2010 mal vysocký Klub turistiky naplánované 2. pokračovanie turistickej akcie Naprieč Slovenskom v rámci ktorej chceme prejsť Slovenskom od najvýchodnejšieho bodu po najzápadnejší - okolo 720 km.
V minulom roku sme v tomto istom období (1.-10. mája) prešli z Kremenca na styku hraníc Slovenska, Ukrajiny a Poľska v katastri obce Nová Sedlica až po Krompachy – 230 kilometrov. Teraz sme mali v pláne za 8 dní  prísť do Kremnice.

1. mája – sobota

Všetko začalo podľa plánu. V noci o 2-hej hodine vo Vysokej priberám do favorita Janka Jurkoviča a Mira Čerňana a v Čadci U nemocnice aj štvrtého účastníka - Jana Romančáka.
Rýchlik odchádza načas o 03.05. hod. V Spišskej Novej Vsi čakáme na osobný vlak a o 08.05 vystupujeme v Krompachoch.

Okrem získania pečiatky na železničnej stanici sa nemáme prečo zdržiavať a tak hneď pokračujeme do centra Krompách – mesta s takmer 8700 obyvateľmi. Na prelome 19. a 20 storočia tu fungovala najväčšia železiareň v Uhorsku, s produkciou 85 tis. ton surového železa a vyše 100 tis. ton ocele, v ktorej našlo zamestnanie až 3500 robotníkov – dnes už len nostalgické spomienky tých čo by radi pracovali a radosť v tábore tých, čo sa radujú, že ich už nikto nenutí do práce.  Z centra mesta s dvoma kostolmi (rímskokatolíckym sv. Jana Evanjelisty z r. 1774 a evanjelickým z roku 1883) pokračujeme po štátnej ceste do Sloviniek. Prechádzame okolo bytoviek, ktorých obyvatelia si nevedia vážiť to  k čomu prišli takmer zadarmo.

Pred budovou bývalých železorudných baní v Slovinkách stojí posledný vozík vyťaženej medenej rudy, ktorý vyfáral z bane 30. júna 1993, aby pripomínal časy, keď sa tu už od 16. storočia ťažili bohaté ložiská strieborných a medených rúd. 

9 kilometrov dlhou úzkou, krasovou dolinou Poráčskeho potoka obklopenou strmými vápencovými svahmi prichádzame do osady Poráčska dolina so starou zvoničkou v ktorej je zvon z roku 1884 uliaty v Budapešti. 

Na „pravé poludnie“ SELČ nám v sparnom a teplom počasí výrazne kazí náladu pre „rekonštrukciu“ zatvorená chata v Poráčskej doline (mimochodom chata Bocian, ktorá bola asi o 3 kilometre skôr bola tiež  zatvorená z tých istých dôvovodov) a tak k vytúženému pivu musíme ešte prekonať takmer 2 kilometre a skoro 200 výškových metrov.  Všetko však vynahradí moment, keď v Krčme u Choviho čašníčka s jemným buchnutím kladie na náš stôl poháre plné zlatého moku s hustou bielou penou.

Vzhľadom na to, že ešte nie sme ani v polovici dnešnej cesty sa dlho nezdržiavame a lúčime sa s najvyššie položenou obcou okresu Spišská Nová Ves (778 m.n.m.). Okolo bane Poráč, poslednej činnej hlbinnej bani na Spiši,  pripomínajúcej aj niekdajšiu ťažbu vzácnych kovov - zlata, medi a ortuti, sa postupne mierne stúpajúc dostávame na hrebeň pod Holým vrchom. Ďalšia časť našej cesty potom vedie striedavo lesom a lúkami s peknými výhľadmi najmä na Spiš s jeho dominantou -  Spišským hradom. Silný opar nad horizontom však bráni výhľadom do väčších diaľok. Za Rovnou lúkou (900 m) máme vďaka rozdielu medzi mapou a terénom skoro problém s orientáciou. Po obídení ďalšej  v mape nepopísanej kóty so skaliskami tvoriacimi vrcholovú časť vo vrcholovej časti opúšťame v nevýraznom sedielku  zelenú značku a veriac v naše orientačné schopnosti  pokračujeme lesnou cestou, ktorou dlhým skoro nekonečným klesaním prichádzame do cieľa našej dnešnej trasy – Nálepkova, ktorého pôvodný názov bol do zmeny v roku 1948 Vondrišel.
Ubytovávame sa v ubytovni pri futbalovom ihrisku miestnej TJ.

2. mája - nedeľa

Po raňajkách pripravených v ubytovni o ôsmej odchádzame. Nad hlavami polo oblačno, pod nohami asfalt štátnej cesty, ktorou sa uberáme do ďalšej obce s bohatou baníckou tradíciou Hnilčíka. Na križovatke v obci odbočujeme vľavo a pokračujeme cez miestne časti Mráznica -s lyžiarskym strediskom a Ráztoky – s bývalou banskou kolóniou, školou, klopačkou, banským závodom a tiež budovou kasína.

Na ďalšom úseku našej trasy potom stúpame lesnou cestou do sedla Grajnár, ktorým v n. v. 1023 m prechádza štátna cesta spájajúca Spišskú Novú Ves s Rožňavou. Na oddych a občerstvenie využívame krytý turistický prístrešok so stolom a lavicami. Zbytky motorestu Javor stojaceho v sedle sú vizitkou prístupu k rozvoju cestovného ruchu na Slovensku. 
Pri odchode sa zastavujeme u pomníka pripomínajúceho haváriu vojenského Mig-u 29 v novembri 2002.

Štátnou cestou kľukatiacou sa v južných svahoch Veľkej Knoly len s občasnými obmedzenými pohľadmi na obec Hnilec schádzame po takmer desiatich kilometroch do údolia v ktorom sa vedľa seba tiesnia rieka Hnilec, štátna cesta aj železničná trať.

V obci Mlynky oddychujeme v penzióne Pod Skalnistou lúkou. Chutný jelení guláš dostáva samozrejme aj potrebnú dávku piva. V osade Prostredný Hámor prechádzame okolo starej budovy školy a z pamätnej tabule sa dozvedáme, že tu v rokoch 1931 až 1933 pôsobil ako učiteľ Ján Nálepka.

Na autobusovej zastávke pod priehradným múrom vodnej nádrže Palcmanská Maša sa úplne náhodou stretávame s majiteľkou ubytovne Nita, kde máme zabezpečený nocľah a ako potom  pri odchode môžeme konštatovať - aj kvalitné stravovanie. 

Po dvoch dňoch správ „z domu“ o stále daždivom počasí si dážď večer nachádza aj nás. Cez noc nám to vadiť nemusí a uvidíme čo bude ráno.

3. mája - pondelok

Ráno sedí hmla až do polovice okolitých kopcov a mrholenie sa občas zmení na slabý dážď.
Krátko po ôsmej sme však napriek tomu na ceste. Z doliny sa skratkou dostávame na križovatku štátnych ciest na Dobšinskom kopci. Odtiaľto už pokračujeme červenou značkou, ktorá vedie na prevýšenie nenáročným terénom. Za rázcestím Voniarky prechádzame najskôr vrstevnicovou cestou pod kótou  Gápeľ, popri bývalej horárni  a v doline za ňou  potom lesnou asfaltkou cez hrebeň, kde krátko po tri štvrte na desať prestáva pršať. Stále po asfaltke schádzame až do sedla Pod Hanesovou, odkiaľ nás čaká 250 metrové prevýšenie na Honzovské 1172 m.

Pri turistickom rázcestníku Nižná záhrada nachádzame tesne pri chodníku medvedí trus. Janko je sám vpredu a tak sa „upokojujeme“ tým, že najskôr by asi zožral jeho.
V lúčnatom sedle pod Ondrejiskom si dávame krátku pauzu na svačinku. Miro chce asi toho medveďa aj vidieť a tak ho láka rybičkami v rajčinovom pretlaku, no ako sa ukázalo neskôr tak márne.

Po polhodine ďalšej cesty, keď sa cez rednúce mraky ukázali aj skúpe slnečné lúče, prichádzame na Starú Čuntavu, osadu tvorenú štyrmi bývalými budovami štátnych lesov.
O 500 m ďalej a potom ešte aspoň 1,5 kilometra je lesnou technikou rozblatená cesta schádzajúca do sedla Besník (n. v. 1005 m) priechodná „len s nadávkami“.

V ďalšom úseku našej trasy od sedla Besník  (prechádza ním rozvodie Hrona a Hnilca) po Telgárt (Švermovo) si určite prídu na svoje milovníci železníc: 848,5 m dlhý Besnícky tunel (rok dokončenia 1934) v ktorom sa niveleta láme v nadmorskej výške 955,5 m - čo je najvyšší bod na tratiach ŽSR s normálnym rozchodom, o kilometer nižšie 250 m dlhý Hronský tunel, za ním údajne najkrajší kamenný most 113,6 m dlhý a 18 m vysoký Chramošský viadukt s deviatimi otvormi, o necelých 500 m ďalší viadukt – Telgártsky, 86 m dlhý a 22 m vysoký, ktorý je prvým viaduktom na tratiach ČSD s členenou oblúkovou konštrukciou zo železobetónu za ktorým nasleduje ojedinelá stavba v rámci bývalých ČSD „telgártska smyčka“ – 2,3 km dlhý úsek trate vrátane spomínaného viaduktu, úseku v násype a 1239,4 m dlhého tunela, ktorým  sa trať vráti do miesta pred viaduktom, lenže už o 31 m nižšie.
Tunel sa razil z oboch strán a obyvatelia Telgártu hovoria,  že tesne predtým, ako sa mali obe smerové štôlne spojiť, vedúci stavby si ešte raz všetko prepočítal. Výpočtom dospel k záveru, že tieto sa nestretnú  a preto sa hneď zastrelil. Na druhý deň boli chodby spojené presne podľa pôvodných výpočtov.

Pri zaujímavostiach o železničnej trati Červená Skala - Margecany by sme nemali zabudnúť na prameň  našej druhej najdlhšej rieky, 298 km dlhého Hrona, ktorý sa nachádza v nadmorskej výške 980 m v tesnej blízkosti štátnej cesty južne od sedla Besník. Symbolicky si dávame pár hltov priamo z prameňa, ktoré budú mať koniec inde ako v sútoku s Dunajom 2,5 km severne od Štúrova.

Po príchode do Telgártu sa pred blížiacim dažďom „ukrývame“ v miestnej krčmičke a po dnešnej túre „mimo civilizáciu“ zaháňame počas celého dňa nahromadený smäd dobrým čapovaným pivom.

Ubytovanie máme zaistené v súkromí. Chyba je len v tom, že Pizzeria v ktorej sa dá navečerať je v pondelok zatvorená a tak si v kuchynke, ktorá je súčasťou ubytovacích priestorov, pripravujeme večeru aj raňajky sami.

4. mája - utorok 

Pred naším odchodom na akciu sa nám počas celého týždňa a ani včera nepodarilo dovolať na Lesnú správu Závadka nad Hronom, kde sme mali prisľúbený nocľah v bývalej horárni Klátna. Preto meníme trasu a z Telgártu sa vydávame po značkovanej cyklotrase hornou časťou Horehronského podolia. Po rannom daždi, ktorý sme prečkali ešte na ubytovni, sa pred deviatou oblačnosť začína pretrhávať a našim spoločníkom sa stávajú hrejivé slnečné lúče.

Horehronské podolie predstavuje typ pahorkatinnej krajiny so značným stupňom odlesnenia hlavne severne od rieky Hron, vďaka čomu máme takmer stále výhľady na  Kráľovú hoľu (1948 m)  (po Kriváni najospevovanejší slovenský vrch) so siluetou 110 m vysokého televízneho vysielača a s ňou susediace hôľnaté vrcholy najvýchodnejšej časti Nízkych Tatier.

Turistická značka prechádza v Šumiaci priamo centrom a ešte k tomu popred „krčmu“ – takže chceš či nechceš oddýchnuť sa musí. Po polhodine pokračujeme ďalej. Značka nás napriek tomu čo je v mape dovedie do osady Nová Maša, ktorá patrí do obce Vaľkovňa.

Ako v tej pesničke: Ve stínu u silnice vidím z jihu vojáky jak válejí se v trávě a louskaj buráky , odpočívame na trávnatom ostrovčeku – jedinom vhodnom mieste v križovatke ciest pri východe z osady.

Za dvadsať minút sme v Pohorelskej Maši, no krčmu otvárajú až o  20 minút a tak pokračujeme ďalej. Železničná zastávka v obci ma v predstavách prenáša do čias osídľovania Divokého Západu. Cestou správne tipujeme, že čierňava prinášajúca dážď z ponad Muránskej planiny sa nám vyhne. Ale bolo to len na krátko, pretože pri oddychovaní v zastávke SAD oproti železničnej stanice Pohorelá začína pršať a tak sa veľmi rýchlo – cez koľaje presúvame do reštaurácie na železničnej zastávke, kde čakáme kým prehánka prejde.

Keďže nám šťastie praje ďalšia prehánka nás prinúti do rýchlejšieho kroku už v centre Heľpy a tak si „nacvičenú“ záchrannú akciu z Pohorelej zopakujeme aj tu. Na minútu presne, po hodine chôdze, prichádzame potom k Spoločenskému domu v Závadke nad Hronom a o 10 minút už skladáme batohy v ubytovni v budove krytého bazénu a telocvične.

5. mája - streda

Nielen včerajšia zmena pôvodne plánovanej trasy, ale aj takmer celú noc trvajúci dážď a  predpovedané počasie na dnešný deň nás varujú pred prechodom Muránskou planinou do Čierneho Balogu, čo by predstavovalo asi 37 kilometrov, a tak prijímame „konsens“, že do Čierneho Balogu pôjdeme cez Brezno. No a do Brezna to bude najistejšie, aj keď nie práve najbezpečnejšie, po štátnej ceste čo je len 23 kilometrov. 

Po raňajkách o 7.25 začíname piatu etapu. Počasie je po daždi, skoro zamračené a hmlisto.
Po asi troch kilometroch sa na krátko zastavujeme na mieste železničnej tragédie pri Polomke, ktorá sa stala vo februári minulého roku.

V centre Polomky  potom oddychujeme v hostinci Šport. Janko má problémy s topánkami a verí, že ich odstráni kúpou nových vložiek. Veľké sklamanie mu však spôsobila predavačka v obuvi, keď mu odporučila, aby si ich skúsil kúpiť v papierni. Nakoniec to vyriešil tak, že tenisky z batoha išli na nohy a topánky na batoh.
Počasie sa, ale to uvidíme až neskôr, len nakrátko mení k lepšiemu – je polo oblačno, len s jemným oparom nad horizontom.

Ďalšiu zastávku si „ordinujeme“ na križovatke do Bacúcha, čo aj po 40-tich minútach dodržiavame. Pri našom odchode je už zase skoro zamračené. 6 kilometrovým tempom zvládame Beňuš, kde musíme odpočinok tráviť v zastávke SAD a na občerstvenie sa zastavujeme  až v miestnom pohostinstve v Gašparove. Janka láka vidina výhry a tak vypĺňa stávkový tiket. Vravím mu, že má včerajšiu ponuku, ale uveril až keď počítač nechcel prijať jeho tipy.

Odchádzame síce na pravé poludnie, ale bez obeda. Na ten si musíme zájsť až do Bujakova,  čo nám zaberie takmer hodinu. Ale potom sa zase hodinu venujeme obedu v reštaurácii Salmo.

Na križovatke do Mýta pod Ďumbierom v Zadných Halnách prečkávame asi minútu trvajúcu slabú prehánku a pokračujeme do Brezna. V informačnej kancelárii kupujeme turistickú mapu Poľany – to na zajtrajší deň a zisťujeme autobusové spoje do Čierneho Balogu. Prvý máme asi za 25 minút a tak ho ideme počkať na zastávku.

Od šoféra dostávame kompletné informácie týkajúce sa miesta nášho ubytovania. Cestou sa však zastavujeme v krčme v Novom Kráme – odkiaľ to už máme na ubytovanie len „čoby kameňom dohodil“. Ubytovanie je síce v trochu stiesnených pomeroch, ale vyhovujúce hygienickým normám a za zmluvné ceny.

Večer prichádza búrka so všetkými k nej patriacimi sprievodnými javmi aj úderom blesku po ktorom Jano na pavlači skoro zabudol, že išiel von fajčiť.

6. mája - štvrtok

Pršať neprestáva ani ráno po príchode do Brezna a tak už rutinne prijímame ďalší „konsens“, že to po 148 kilometroch prerušíme a cez geografický stred Slovenska na Hrbe, Ľubietovú, Slovenskú Ľupču, Banskú Bystricu a Malachov do Kremnice budeme pokračovať v predĺženom víkende niekedy počas leta. 

Anton Opial

Niekoľko fotografií z nášho potuvania, ktoré vyhotovil pán Miroslav Čerňan, si môžete pozrieť v sekcii Fotogaléria - Podujatia - Naprieč Slovenskom II - 2 (1. - 8. 5. 2010)

zskeuroregionregion kysuce logorrafarnostbeskydsko javornicka magistralamykysucemojekysuce vysoka nad kysucouteszeleny bodcaf logobiblicka zahrada