Nástroje pre uľahčenie prístupu

TEL: 0905 884 634
MAIL: obec@vysokanadkysucou.sk

Vyberte váš jazyk

Sample ImageMeteorológom sa konečne sa vyplnila predpoveď počasia aj na víkend a tak ozajstné jarné počasie sprevádzalo tých, ktorí sa s vysockým Voľným časom vybrali v nedeľu 25. apríla na turistický výlet do Chočských vrchov. Pre tento deň ostal „bokom“ najvyšší, majestátny Veľký Choč (1 611 m) – ktorý vás za námahu potrebnú na výstup na jeho skalnatý vrchol odmení jedným z najkrajších výhľadov aké slovenské vrchy turistovi dožičia. Ale to je tip na obdobie jesenných inverzií. Dnes máme namierené za krásou dolín.

Z autobusu vystupujeme na slnečnými lúčmi zaliatom parkovisku hneď za poslednými domami liptovskej dedinky Prosiek. Namierené máme do Prosieckej doliny. Smerom na sever sa priamo pred nami dvíhajú strmé, bielobou žiariace, vápencové skalnaté bralá, ktoré od seba svojou eróznou silou oddelila voda pretekajúca potokom Prosiečanka. Tento útvar v najužšom mieste široký sotva 3 či 4 metre s kolmými stenami vysokými okolo 20 metrov priliehavo nazvaný Vráta, je najpútavejší v celej doline.
 
Voda, ktorá vo Vrátach tvorí mohutný kaskádovitý tok sa za prvou zákrutou stráca kdesi v hlbinách zeme (aj keď v skutočnosti je to naopak – stráca sa v hornej časti doliny a tu opäť vyviera z vyschnutého koryta). Spodná polovica doliny potom len mierne stúpa popri vyschnutom koryte potoka, vyzdobenom odkvitajúcim deväťsilom a ešte stále
ružovo rozkvitnutými kríkmi vzácneho lýkovca jedovatého, ktorý tu rastie v hojnom množstve.

V závere spodnej časti doliny nachádzame na asi trojmetrovom úseku zachovaný pôvodný úsek štetovanej cesty, ktorá viedla dolinou z obce Prosiek na planinu Svorad. Na Rázcestí odbočujeme neznačkovanou odbočkou vľavo, chodníkom vedúcim v strmom suťovisku, do bočnej, slepej dolinky nazvanej Červené piesky. Cestou obdivujeme nádherné  porasty  rozkvitnutého ponikleca slovenského (slovenského endemitu), ktorému sa na výslní vo vápencovom suťovisku, súdiac podľa počtu jedincov, mimoriadne darí. Na konci dolinky nás zase očarí 15 m vysoký vodopád, ktorý by sme za suchého leta vidieť nemohli.

Po návrate späť vchádzame za Rázcestím  do Tiesňavy Sokol, úzkeho, kaňonovitého úseku s obrovskými 5-6 m hlbokými  obrími hrncami (prehĺbeniny kotlovitého tvaru, ktoré vznikajú vírivým pohybom vody, ktorý pohybuje kameňmi na dne, a tie sa následne zavŕtavajú do podložia) s maximálym priemerom do 3 metrov, ktoré prekonávame železnými rebríkmi. V tomto úseku sú všetci detskí účastníci výletu vo svojom živle, čo sa už nedá povedať o niektorých dospelých. Človek ani veriť nechce, že tadiaľto bola jediná cesta, ktorou v zimnom období obyvatelia Prosieka zvážali seno pre dobytok nasušené na lúkach Svoradu počas leta.  Pozostatkom cesty v tomto úseku je mohutná koľajnica zabudovaná v skalách.
Po prekonaní atraktívnej Tiesňavy Sokol dolina v svojom závere zmierňuje stúpanie a pozvoľna vychádza na obrovskú nezalesnenú vápencovú planinu Svorad, na ktorej sa pre zmenu zase kocháme pohľadmi na miestami až neuveriteľne rozsiahle porasty rozkvitnutého šafránu. Vpravo v smere našej cesty sa spoza strmých severných svahov Prosečného ukazuje najzápadnejšia časť hrebeňa Roháčov od Bielej skaly cez Sivý vrch až po ešte zasneženú  Brestovú. Miesto ako stvorené na oddych - len škoda, že zem je ešte vlhká a studená.

Po krátkom oddychu prechádzame naprieč planinou a schádzame do Veľkého Borového – obce so 70-timi obyvateľmi, ktorá leží na rozhraní Oravy a Liptova (ale ešte v Liptove) v nadmorskej výške 835 m, na juhozápadných, nezalesnených svahoch Grúňa.   

Zlý jazyk, (alebo dobrý znalec?) povedal, že: turistika je aktívny pohyb medzi dvoma krčmami. Tak či tak, posedenie na krytej terase penziónu Borovec, pri svetložltom nápoji, ktorý máva bielu čiapku aj v najhorúcejšom lete, predsa len príde vhod.

Od penziónu klesáme cestou  nad potokom Borovianka, ktorý v jeho spodnej časti zdobí 5 m vysoký vodopád a dva o čosi menšie. Hneď o kúsok nižšie, v Ráztockom potoku, vidieť pomedzi stromy ďalší vodopád – Ráztocký – s výškou 8 m.

Mostíkom, pod ktorým sútokom prestávajú existovať potoky Borovianka, Ráztočianka a Hutianka, pretože ďalej ich vody tečú pod spoločným názvom Kvačianka, prichádzame na najromantickejšie miesto dnešného dňa – samotu Oblazy, ktorú v minulosti tvorili tri vodné mlyny. Dnes tu už stoja len dva – horný, gejdošovský z 1. polovice 19. storočia a dolný - brunčiakovský z toho istého obdobia.  Brunčiakovský má 2 vodné kolesá, ktoré poháňali nielen mlynské zariadenia, ale aj „gáter“, ktorý je po rekonštrukcii stále funkčný a voľne prístupný.

Blíži sa dohovorený čas odchodu nášho autobusu z obce Huty a preto sa poberáme proti toku potoka Hutianka, starou štátnou cestou vedúcou vysoko nad údolím Kvačianky z Kvačian do Hút a Borového. Na vyšnom konci dediny svieti biela  kostolná veža, ktorá podnecuje v našich predstavách blízkosť krčmy a žiadúceho občerstvenia. Ale chyba lávky – iný kraj, iný mrav. A tak čakáme na príchod autobusu pred kostolom a pri „krčme“ sa zastavujeme až v najbližšej, tento krát už oravskej, obci Zuberec.

No a záver? Tak to už bola len cesta cez Podbiel, Dolný Kubín, Zázrivú, Žilinu, Bytču a Makov, po ktorej sme si domov doviezli plno nových poznatkov a zážitkov.

Anton Opial

No a samozrejme tu je niekoľko fotografií, ktoré pre Vás, z tohto nádherného výletu vyhotovil pán Peter Jančík ...

Sample Image 

Sample Image 

Sample Image 
Sample Image 

Sample Image 

Sample Image 

Sample Image 

Sample Image 

Sample Image 

Sample Image 

Sample Image 

Sample Image 

Sample Image 
Sample Image 
Sample Image 

zskeuroregionregion kysuce logorrafarnostbeskydsko javornicka magistralamykysucemojekysuce vysoka nad kysucouteszeleny bodcaf logobiblicka zahrada