Slovensko, tak isto ako iné krajiny, či už tie susedné, alebo vzdialené, má množstvo prírodných krás, zaujímavostí, a neopakovateľných miest, ktoré milovníkov prírody a cestovania lákajú k ich návšteve.
A aj keď rozlohou nepatrí Slovensko k veľkým krajinám, predsa je dosť veľké na to, aby sme ho mohli spoznať celé. Často krát, keď sa už do správnej konštelácie dostanú plány, pracovné a rodinné povinnosti, správna partia aj počasie zistíme, že náš cieľ je príliš vzdialený na to, aby sme cestu tam a späť, hlavne s využitím verejnej dopravy, a ešte aj nejakú túru či vychádzku zvládli počas jedného dňa.
Čiastočným riešením, hlavne pri vyššom počte záujemcov, je zmluvná autobusová doprava, no do lokalít nad 300 km je to už tiež takmer nereálne.
Aj toto bolo jedným z dôvodov prípravy trojdňového turistického autobusového výletu za poznávaním východného Slovenska, ktorý organizoval Klub turistiky Vysoká nad Kysucou v dňoch 17.-19. mája 2024.
Program zahŕňal návštevu troch pohorí a zdolanie ich najvyšších vrcholov na východnom Slovensku – Čergov/Minčol 1.157 m, Slánske vrchy/ Šimonka 1.092 m a Bachureň/Bachureň 1.081 m.
Ubytovanie sa podarilo nájsť na vyhovujúcom mieste, ktoré bolo prijateľné pre všetkých účastníkov výletu – lokalitou, kvalitou aj stravovaním, Rekreačné stredisko Zelený Breh v obci Kokošovce.
Prvý deň výletu prichádzame pred štvrť na jedenásť do dedinky Šarišské Jastrabie, nachádzajúcej sa síce v Špišsko-šarišskom medzihorí, ale tesne na západnej strane Čergova, odkiaľ vedie najkratšia cesta na jeho najvyšší vrchol Minčol. Za pomerne pochmúrneho počasia sa účastníci delia na dve skupiny – podľa dĺžky výstupovej a zostupovej trasy. Obe však zdolajú najvyšší Minčol, len s tým rozdielom, že jedni zostupovou trasou smerujú do obce Kyjov a tí „výkonnejší“ do Hanigoviec. Očakávané výhľady sa na Vysoké Tatry vďaka nízkej oblačnosti nekonali a účastníci sa museli uspokojiť len s dohľadnosťou do bližšieho okolia.
Na kratšej trase, ktorú absolvovala väčšia časť výpravy došlo k nepredvídanému zdravotnému problému, keď jeden z účastníkov musel byť prevezený vrtuľníkom záchrannej služby do nemocnice v Starej Ľubovni, čo spôsobilo menšie meškanie, kvôli ktorému si druhá skupina predĺžila trasu z Hanigoviec do dedinky Ľutina. Ľutina, obec s necelou 500-vkou obyvateľov rozkladajúca sa popri toku Ľutinky, je najznámejším a najvýznamnejším pútnickým miestom gréckokatolíkov, ktoré začalo naberať na význame po zjavení sa sv. Mikuláša miestnej obyvateľke Zuzane Feketovej v roku 1851. Na Ľutinskej hore sa dnes už nachádza niekoľko kaplniek, ako aj prameň s vodou, ktorá má liečivé účinky. Veľkou atrakciou je v tesnom susedstve vybudovaný Miniskanzen s viac ako 40-timi vernými zmenšeninami drevených cerkví dochovaných na území severovýchodného Slovenska. Toto miesto, na ktorého návštevu nám už neostával čas však už viacerí účastníci navštívili v rámci autobusového výletu usporiadaného Klubom turistiky vysoká nad Kysucou v roku 2019.
Po ďalšej hodine jazdy autobusom prichádzame pred pol siedmou večer do miesta ubytovania v Kokošovciach neďaleko Prešova. Po ubytovaní nasleduje večera a potom ako to už býva – trávenie večera podľa „skupinového“ záujmu.
Po raňajkách v sobotu sa vydávame za poznávaním ďalšieho, nami ešte nenavštíveného pohoria Slanských vrchov. Pohorie má svoj pôvod v období pred cca 24 – 5 mil. rokov, keď tu vyčíňala neogénna sopečná činnosť . Toto Horstvo sa tiahne v severojužnom smere od Prešova až k hraniciam s Maďarskom a oddeľuje Košickú panvu od Východoslovenskej nížiny.
Prvým sobotňajším cieľom je už spomínaná Šimonka s nadmorskou výškou 1.092 m nachádzajúca na severnom okraji pohoria. Ani dnešné počasie však nie je dôvodom k prehnanému optimizmu. Nízka oblačnosť motivuje k preventívnemu pribaleniu dáždnikov a pršiplášťov. Slanské vrchy sa vyznačujú vysokou lesnatosťou s minimom výhľadových miest. Výhľady v súčasnosti vo väčšej miere umožňujú rozsiahle holoruby. Naša trasa však vedie súvislými porastmi a aby toho nebolo málo, tak tieto sú vo vrcholových častiach zahalené hmlou z nízkej oblačnosti.
Takže po výstupe na Šimonku z výhľadov, ktoré sa naskytajú z jej nezalesneného andezitového vrcholu sme mohli, popri frfľaní na počasie, len snívať, čo nám ale neubralo na dobrom pocite zo zdolania najvyššieho vrcholu v ďalšom doposiaľ neznámom pohorí. Po občerstvení a doplnení zásob, nevyhnutnej fotodokumentácii sa samozrejme aj sklamaní z počasia poberáme k zostupu. Ten nám skončí až v areáli Slovenských opálových baní na Dubníku. Aj keď prehliadku baní máme vopred zabezpečenú až na poobedie, začíname ju, na návrh personálu bane, po rozdelení do dvoch skupín a zakúpení lístkov hneď po našom príchode.
Dubnícke opálové bane boli kvôli drahému opálu, ktorý sa v nich ťažil známe po celom svete od konca 16. storočia. Je možné, že sa tu opál ťažil už počas rímskej doby. Opál z z týchto baní si zvlášť obľúbili členovia rodiny cisára Napoleona. Cisárovná Jozefína nosila najslávnejší opál „Oheň trójsky“. Najväčší opál menom „Harlekýn“, ktorý našli v roku 1775 vážil 594 g a ohodnotili ho na 700 tisíc holandských guldenov. Dnes je uložený v prírodovednom múzeu vo Viedni.
Nasledujúci cieľ nášho dnešného poznávania je Herliansky gejzír v obci Herľany (okres Košice-okolie), ktoré boli známym kúpeľným mestom už v 17. storočí. Herliansky gejzír je typom studeného gejzíru, ktorý vznikol ľudskou činnosťou, vrtom hlbokým 404,5 metra v roku 1872. Táto, od roku 1987, národná prírodná pamiatka láka množstvo turistov na svoje erupcie, ktoré prebiehajú v 32-36 hodinovom cykle, kedy gejzír strieka vodu po dobu cca 25 minút až do výšky okolo 22 metrov.
Z upresňujúcich údajov o nasledujúcej erupcii na webe vieme, že najbližšia erupcia je očakávaná medzi 20-23-tiou hodinou, no bezpečnostné predpisy pri jednom vodičovi autobusu nám to neumožnia vidieť. A tak si plánujeme po výstupe na Šimonku a viac ako hodinovej prehliadke bane v neskoré popoludnie obzrieť aspoň nečinný gejzír s jeho okolím a naobedovať sa. Chyba lávky – nečinný gejzír tam bol, ale na obed aj občerstvenie sme si museli nechať zájsť chuť a tak sa dlho nezdržiavame, rozhoručení slnkom a schladení miestnymi pomermi, cestujeme naspäť do Kokošoviec na Zelený breh s viacerými druhmi penivého moku. Viac si o gejzíre môžete prečítať na: https://sk.wikipedia.org/wiki/Herliansky_gejz%C3%ADr
V nedeľu raňajkujeme, už po uložení batožiny v úložných priestoroch autobusu, o čosi skôr a krátko po ôsmej vyrážame smer Bachureň. Horský celok Bachureň sa rozkladá v časti okresov Sabinov a Prešov obklopený pohoriami Šarišská vrchovina, Branisko a Levočské vrchy. Najvyšším bodom je Bachureň s n. v. 1.081 m. Cestou vykladáme v dedine Lipovce početnú skupinu, ktorí majú záujem, namiesto najvyššieho vrcholu, spoznať Lačnovský kaňon, menej známy, no atraktívny divoký kút východného Slovenska, ktorému miestni obyvatelia hovoria Malý Slovenský raj. Táto skupina bude končiť v pomerne vysoko položenej obci Lačnov nachádzajúcej sa v n. v. 520 m. No, a druhá skupina tam začína svoj výstup a prechod pohorím Bachureň do Renčišova, dedinky v severovýchodnej časti tohto horského masívu. Autobus, ktorý nás sem vyviezol tu počká na skupinu z kaňona a potom príde pre nás do Renčišova.
Počasie sa po dvoch dňoch zlepšilo a tak nám výstup zase znepríjemňovali páliace lúče slnka – niekomu nevyhovieš ani ... Vrchol Bachurne je zalesnený, ale redší porast umožňuje z vrcholu aspoň obmedzené výhľady západným smerom. No pomerne silný opar v ovzduší nám nedovoľuje vidieť až k Vysokým Tatrám, ale ďalší najvyšší vrchol „je náš“. Cesta do Renčišova je, okrem pár strmých metrov pod vrcholom, príjemná so stálym klesaním peknými partiami. Z lúk nad dedinou nás upútajú zlato žiariace veže gréckokatolíckeho Chrámu sv. Kozmu a Damiána z roku 1828.
Po našom príchode na autobus v Renčišove dlho nečakáme – všetko prebieha hladko až do chvíle, keď nám vodič oznámi, že sa do Sabinova nedostane pre nízky profil podchodu pod železnicou, čo je dôvodom k zmene plánovaného programu. Namiesto návštevy zrúcaniny hradu Plaveč a obeda v salaši U Franka v Starej Ľubovni sa vraciame späť do dedinky Svinia, kde sa napojíme na diaľnicu a cestou domov potom robíme 2,5 hodinovú zastávku v Levoči – zapísanej od roku 2009 na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Táto zmena programu bola prijatá s veľkou spokojnosťou.
V poslednej fáze cesty nám vodič navrhol prestávku na Kozom vŕšku v Ivachnovej - top miesto na zastávku počas cesty na východ, alebo naspäť.
Tento trojdňový výlet umožnil účastníkom spoznať niekoľko zaujímavých miest severovýchodného Slovenska. Množstvo ďalších pekných pohorí, zaujímavých prírodných výtvorov, kultúrnych pamiatok, hradných zrúcanín či drevených kostolíkov však ostáva stále nespoznaných, čo je dobrým motívom tieto končiny Slovenska zasa niekedy navštíviť.
Text: Anton Opial
Fotografie: Miroslav Pavelek a Zdenko Vasilišin
