Ďalšie seniorské potulky plánované na zimné obdobie síce absolvujeme uprostred astronomickej zimy, ale počasie panuje ako uprostred astronomickej jari.
V pláne máme nenáročnú 9 km dlhú prechádzku zo železničnej stanice Krpeľany popri Váhu do Turian. Na zastávke Krpeľany uvoľňujeme v plne obsadenom InterPanteri 660 51 miest. Po zídení z nástupišťa sa na voľnom priestranstve pri štátnej ceste venujeme malému občerstveniu z príležitosti narodenín jednej našej kolegyne. Pretože turistická značka vedie popod priehradný múr vychádzame ešte pred elektrárňou vychodeným chodníkom na korunu hrádze, ktorá po svojom dokončení v roku 1957 mala schopnosť zadržať 8,5 milióna m³ vody, no v súčasnosti je údajne tento objem zmenšený asi o 7 miliónov m³ sedimentov. Súčasťou vodnej nádrže je aj vodná elektráreň, ktorá odvádza vodu do derivačného Krpelianského kanála, ktorý ju privádza k ďalším dvom vodným elektrárňam – Sučany a Lipovec. Na konci múru venujeme ešte pozornosť výpustom vody a potom nás už čaká 3 kilometrový úsek po štátnej ceste do Nolčova vedúci popri Váhu. Cesta je našťastie takmer „bez dopravy“. Cestou nás po pravej strane sprevádzajú pomaly sa meniace pohľady na zasnežené hrebene Malej Fatry.
Už pred príchodom do Nolčova nás upúta silueta rozhľadne na nezalesnenom návrší Hradiska vo výške 460 m vyčnievajúceho nad obcou. Prekonanie 55 m stúpania sa oplatilo – rozhľadňa ponúka, okrem pohľadov najmä na Krivánsku, ale aj časť Lúčanskej Malej Fatry, aj pekný výhľad do údolia Váhu - na severnú časť Turčianskej záhradky. Panuje slnečné teplé jarné počasie, do odchodu vlaku z Turian máme času dosť a tak si dosýta užívame pohodu, ktorá tu vládne. Ešte k názvu tejto lokality – stojí za ním skutočnosť, že niekedy okolo prelomu letopočtu tu stávalo opevnené hradisko.
Z Nolčova, kam sme sa od rozhľadne vracali výstupovou trasou, už potom pokračujeme po hrádzi Váhu . Pri záhradkárskej osade prechádzame lanovou lávkou na pravý breh Váhu, po ktorom pokračujeme aj po prejdení popod diaľnicu vlastne až do Turian a cez sídlisko sa dostávame na železničnú stanicu. Čas do odchodu vlaku je ešte ďaleko a tak zachádzame na občerstvenie do centra mesta.
S organizáciou seniorských potuliek budeme asi „nútení niečo robiť“, pretože z počtu „potulkárov“ už nemajú „mindráky“ len vodiči autobusov, ale napríklad aj personál reštaurácie, ako tomu bolo v pizzerii v Turanoch – a to nás tam, pre značnú vzdialenosť od železničnej stanice, zavítalo len okolo polovice.
Text: Anton Opial
Foto: Anna Zemaníková, Anton Opial
