Koniec januára býva obdobím, keď sa dá predpokladať, že Kysuce budú pokryté vrstvou snehu a tak dostal medzi plánovanými turistickými akciami Klubu turistiky Vysoká nad Kysucou už po druhý krát priestor autobusový výlet, ktorý ponúkal poznávanie nových oblastí na južnom Slovensku, kde je aj v tomto období predpoklad absolvovať pešie trasy v „jarných“ podmienkach.
A aj keď to tohto roku so snehovou pokrývkou na Kysuciach nie je až také zlé (ako pre koho) bol tento výlet určite spestrením. Za sychravého rána v sobotu 27.1.2024 cestovali turisti dvoma autobusmi (76 účastníkov) na prvý turistický autobusový výlet , ktorý organizoval Klub turistiky Vysoká nad Kysucou do severovýchodnej časti Podunajskej pahorkatiny v okolí Levíc, kde nás privítalo jasné a skutočne jarné počasie. A aby bola ilúzia jari dokonalá nechýbal ani veselý štebot vtáčikov.
Úvod dňa patril voľnej prehliadke jedinečnej kultúrnej pamiatky - Skalných obydlí v Brhlovciach, ktoré si tu v minulosti vytvorili obyvatelia vytesaním do ľahko opracovateľných tufov – usadenín sopečného popola. Obydlia s pivnicami, letnými kuchyňami a hospodárskymi priestormi sa najviac zachovali v uličke zvanej Šurda, kde boli pre ich vybudovanie najvhodnejšie podmienky.
Po krátkej prechádzke touto časťou Brhloviec sme spoločne vykročili na plánovanú pešiu túru smerom na Vyšné Brhlovce (cca 195 m n. m.) odkiaľ nás čakalo stúpanie po asfaltovej lesnej ceste cez poľnohospodárske pozemky prerušované krátkymi výbežkami dubovo-hrabových porastov „až“ do výšky 280 m, kde sa nám naskytol neuveriteľný takmer kruhový výhľad na horské hrebene lemujúce Podunajskú nížinu. Od juhovýchodu Pilišské vrchy a Börzsöny v Maďarsku a na východe vŕšky Krupinskej planiny. Severovýchodný a severný horizont obsiahli Štiavnické vrchy s dominantným povesťami opradeným Sitnom a výhľady na susediace pohoria končili pohľadmi na pyramídu Zobora so susediacou Žibricou na severozápade. Zbytok horizontu sa skrýval za oparom panujúcim nad našou časťou Malej dunajskej kotliny.
Nadšenie z výhľadov po skončení cesty s asfaltovým povrchom vystriedali opačné emócie, pretože nás čakal úsek dlhý niečo vyše pol kilometra, ktorý síce viedol v najvyšších partiách s naďalej trvajúcimi výhľadmi, ale pôda bola silno premočená a tak vrstva blata na obuvi veľmi rýchlo mohutnela. Našťastie nás zachránila poľná cesta s vyjazdenými koľajami po ktorej sme využívali vyvýšené okraje a stred a všetko sa k dobrému zmenilo po prechode plochého vrcholu s nadmorskou výškou okolo 280 m, odkiaľ nás čakalo klesanie „suchými“ lúkami a od miestnej časti Močiari po asfaltke do Veľkých Krškian. Popri ceste sa našlo viacero kaluží so stojatou vodou, kde sme si topánky zbavili zvyškov nalepeného blata, aby sme „príliš nezarmútili“ vodičov autobusov.
Po krátkom presune autobusmi nás čakala objednaná prehliadka hradu a regionálneho Tekovského múzea v Leviciach, po ktorej ešte ostal čas aj na návštevu Levickej kalvárie a pre tých pohodlnejších čas na rýchle občerstvenie.
Text: Anton Opial
Foto: Miroslav Pavelek
