Veľká Fatra – pohorie, ktoré sa rozkladá na ploche 784 km² má pre milovníkov prírody v talóne neprebernú pestrú škálu prírodných krás a zaujímavostí.
Okrem vyhliadkových vrcholov lúčnatých chrbtov Hôľnej Fatry cez divokú krásu Bralnej Fatry, ale aj vyhlásených lyžiarskych centier však skrýva aj tiché a hlboké doliny, ktoré sú z pohľadu spoznávania určite rovnocenné, no oveľa menej navštevované.
Jednou z takýchto dolín, či lepšie povedané doliniek, je 5 km dlhá Hornojelenecká dolina, ktorou preteká potok Rybie (Rybô?) a v Hornom Jelenci sa vlieva do Starohorského potoka. Zo všetkých strán ju obklopujú horské hrebene so strmými svahmi, ktoré sú o 350-500 m vyššie ako dno doliny. Nachádza sa na južnom okraji pohoria 3,5 km severovýchodne od centra pútnickej obce Staré Hory. A práve sem sme nasmerovali ďalšiu potulku kysuckých seniorov, ktorá musela byť organizovaná formou autobusového výletu. Ako pri všetkých tohtoročných potulkách s autobusovou dopravou bol aj tento takmer plný.
Autobus opúšťame na zastávke SAD Horný Jelenec a posielame ho parkovať na Donovaly. Ešte že sme si s vodičom dojednali o koľkej má prísť, pretože mobil je v týchto končinách „zbytočný“. Prechádzame frekventovanú E 77 a vchádzame do osady Horný Jelenec, kde v minulosti fungovala chata Jelenec aj miestna krčmička. Širší vstup do doliny sa rýchlo zužuje a za poslednými domami je medzi strmými svahmi už len miesto pre potok a úzku pomerne strmo stúpajúcu cestu. Po pol kilometri v týchto stiesnených pomeroch prichádzame na turistické rázcestie Valentová. Valentová je osada ešte asi 5 minút chôdze proti toku potoka, ale my si robíme zachádzku do osady Prašnica. Zhruba v tretine cesty k nej zabočíme do dolinky Chytrô, kde si ideme obzrieť Rumpál – presnejšie miesto kde toto zariadenie bolo umiestnené. Stávalo tu ešte v stredoveku a využívali ho furmani na starej vozovej ceste spájajúcej Horehronie s Liptovom, ktorá tu prekonávala veľmi strmý terén s kamenitým povrchom a rumpálom pomáhali konským záprahom prekonať tento neschodný úsek. O strmosti tohto úseku si urobíte obraz až potom, keď vidíte, že potok tečúci vedľa vytvára v tomto úseku vodopád.
A tak ako neveriacky nad tým krútime hlavou, krútime ňou aj o zhruba kilometer vyššie v osade Prašnica stiesnenej v závere tejto bočnej dolinky medzi strmé svahy, ktoré sú miestami pre staršie osoby ťažko schodné až neschodné a domácim slúžili na poľné hospodárenie. Po oddychu v závere osady nás čaká návrat na rázcestie Valentová. Až v klesaní z osady si uvedomujeme aké strmé je tu stúpanie k nej.
Popri potoku Rybie prichádzame zakrátko do osady Valentová, ktorá nás prekvapuje počtom domov. Za osadou sa v mieste zvanom Vlčie diery pristavujeme pod strmou skalou týčiacou sa „priamo z cesty“. Z informačných panelov sa dozvedáme, že sa tu natáčali sekvencie prvého slovenského povojnového filmu s tematikou SNP - Vlčie diery, ktorú pripomína odtlačok ruky v betóne - jedného z aktérov filmu Ladislava Chudíka, ktorý ho tam zanechal po 60-tich rokoch od nakrúcania, pri príležitosti otvárania lesníckeho náučného chodníka Jozefa Dekréta Matejovie.
Z tohto miesta nás čaká necelých 300 m a sme na začiatku najvyššie položenej osady Rybô z ktorej sa otvárajú výhľady na strmé svahy k Rybovskému sedlu a masívu Krížnej. A práve z týchto lavinóznych svahov sa v noci zo 6. na 7. februára v roku 1924 spustila snehová lavína, ktorá v osade zasypala 3 domy a 2 poškodila a v nich 22 ľudí z ktorých 18 nešťastie neprežilo. Doposiaľ je to lavína v ktorej na Slovensku zahynulo najviac ľudí. Viac sa môžete dočítať na: https://skitourguru.com/clanek/332-ryb-najtragickejsia-lavina-na-slovensku.
Čas pokročil a tak sa navzájom avizujeme, že sa treba poberať k autobusu. Vrátiť sa musíme samozrejme tou istou cestou a počas nej si ešte raz obzeráme vzorne udržiavané dreveničky tesniace sa popri potoku a poniektoré postavené aj v strmých svahoch nad potokom. Počiatok vzniku týchto osád bol položený ešte v stredoveku, keď sa tu usadzovali prví baníci a neskôr uhliari a drevorubači, ktorí zásobovali uhlím a drevom hute na meď a banské diela v okolí.
Dnešní majitelia usadlostí ich už využívajú len na oddych a rekreáciu a aj keď sa radi porozprávajú s turistami čo sem zavítajú, sú určite radi, že aj napriek tomu, že sú súčasťou jedného z najkrajších kútov Veľkej Fatry, tento ešte nie je medzi turistami známy až tak, aby ho premenili na korzo.
K hlavnej ceste prichádzame skôr ako autobus a tak máme chvíľu čas na spoločnú fotografiu pri pamätníku SNP.
Pred cestou domov ešte nasleduje prestávka v centre obce, ktorú využíva každý podľa svojej chuti – jedni občerstvenie tela a iní, návštevou areálu Studnička, či prehliadkou Baziliky Navštívenia Panny Márie, zase na občerstvenie ducha.
Text a fotografie: Anton Opial
