Trojhraničie je miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov. Na svete ich je 157, v Európe 48 a na Slovensku ich máme 5.
Navštíviť jeden z týchto bodov bolo hlavným cieľom prvého tohtoročného autobusového výletu organizovaného Klubom turistiky Vysoká nad Kysucou.
Okrem Trojhraničia bola v pláne pešia túra z Trojhraničia-do Čunova s prehliadkou priehradnej hrádze Čunovo a časti vodného diela Gabčíkovo a peším pokračovaním okolo Čunovských jazier do Rusoviec.
Viacero pravidelných účastníkov výletov ostalo doma so zámerom využiť zimné obdobie na bežkovanie a tak nás v autobuse cestovalo len 33.
To by ale nebol býval problém. Ten „vyrobilo“ počasie. Už ráno cestou autobusom od Melocíka smerom do Bytče sa na Čiakove dostávame do hmly a žiaľ táto nás neprestala sprevádzať po celý deň!
Na diaľničnej colnici s Maďarskom vystupujeme z autobusu, prechádzame okrajom parkoviska a napájame sa na čerenú značku. Po nej smerujeme k miestu stretu hraníc troch štátov – Slovenska, Rakúska a Maďarska. Cestou sa pri nás zastavuje policajné auto s otázkou posádky: kam máme namierené? Po krátkom vysvetlení nášho denného plánu nás so želaním pekných zážitkov nechávajú pokračovať k nášmu cieľu. Zablúdiť nebolo kam a tak sa o chvíľu dostávame na Trojhraničie. Okolie pevne označeného bodu styku troch hraníc je Sochárskym múzeom s viacerými kamennými dielami tematicky súvisiacimi s týmto miestom. Hmla nepoľavuje a čo je ešte horšie fúka studený vietor a viacerí z nás premiestňujú čapice a z rukavice na časti tela kam v takomto počasí patria. Aj preto sa po asi 20-tich minútach poberáme preč. K diaľnici pokračujeme tou istou cestou a potom sa nechávame viesť červenou značkou, nezáživne – v hmle s dohľadnosťou nejakých 150 m, ďalej smerom do Čunova. V obci sa nezdržiavame a z centra pokračujeme k dunajskej hrádzi a potom na priehradný múr Hrušovskej vodnej nádrže. Zachádzame až k Areálu vodných športov, ktorý je samozrejme v tomto ročnom období bez vody a tak necháme priestor svojim predstavám a fantázii čo sa týka dravosti vody v plavebnom kanáli. Viacerí začínajú koketovať s myšlienkou vyskúšať si tu v letnom období rafting. Tou istou cestou sa vraciame do stredu obce.
Pokračovať ešte 5 km po žltej značke do Rusoviec už nemá, vzhľadom na to čo nám hmla dovoľuje vidieť, takmer nikto.
Preto sadáme na obedňajšiu prestávku do miestnej reštaurácie Furmanka. Personál je tu asi na väčšie návštevy počas letných dní zvyknutý a tak objednávky vybavuje v „dobrých“ časoch. Ja medzitým volám Mirovi, aby prišiel autobusom z Rusoviec pre nás. Po obede nás preváža do Rusoviec, kde na parkovisku u fontány vystupujeme a smerujeme k archeologickému nálezisku Antická Gerulata Rusovce. Žiaľ zavretom a s rozkopaným priestorom pred vstupnou bránou. Z vykopávok, zbytkov múrov strážnej stanice niekedy zo začiatku nášho letopočtu, tak vidíme len malú časť základov „odkrytých“ objektov cez pletivové oplotenie. Elenka si tu dala „rande“ s kolegyňou zo študentských čias a tá nás následne prevádza časťou parku až k budove Rusovského kaštieľa. Z poza plota si môžeme overiť čo s takouto prekrásnou budovou dokáže urobiť až príliš časté striedanie majiteľov (istý čas ho vlastnil aj SĽUK) a čo je najtrápnejšie, tak súčasným vlastníkom je Správa zariadení Úradu vlády SR.
Spiatočná cesta ubieha v pohode až pod kolárovickú osadu Čiakov, kde začína haprovať motor. O asi 600 m vyššie osady vypovedá službu nadobro a tak nás domov po hodine čakania nás odváža „náhradný“ autobus.
Text a foto: Anton Opial
