Nástroje pre uľahčenie prístupu

TEL: 0905 884 634
MAIL: obec@vysokanadkysucou.sk

Vyberte váš jazyk

thumb HriŚovskā lazy 2015 035 Pre hornaté časti západného, severozápadného a stredného Slovenska je charakteristické roztrúsené osídlenie ktoré zaberá asi 10% z celej jeho rozlohy. Hlavnými oblasťami, v ktorých sa tento fenomén sústreďuje, sú: Bielokarpatská kopaničiarska oblasť (Myjavské kopanice), javornícko-kysucká oblasť (Javornícke a Kysucké osady, lazy), Strážovské vrchy (Belianske kopanice), štálová oblasť (novobanské štále) a lazová oblasť Slovenského rudohoria a Krupinskej planiny (Detvianske lazy, Krupinské lazy, kolešne).

Návrh kamaráta, aby sme niekde vyrazili počas jeho dovolenky bol dôvodom zahĺbenia sa do turistickej mapy, pobehovania po internetových stránkach a rozhodovania sa medzi Oravou a Podpoľaním. Napokon padla voľba na - laznícku oblasť v katastroch Detvy a Hriňovej. V ich katastroch sa nachádza najhustejšia oblasť lazov v tejto oblasti. K tomuto rozhodnutiu prispela aj už viac rokov nesplnená túžba navštíviť tento kraj.

Počasie má byť podľa predpovedí priaznivé a tak sa v pondelok ráno stretávame na železničnej stanici v Čadci, kde hneď „z čerstva“ , po vypočutí oznamu zo staničného rozhlasu o meškaní rýchlika Bohémia, začína náš plán škrípať. Už nám je jasné, že do Hriňovej namiesto o 8.18 dorazíme najskôr o 10.30. Nakoniec , či vlastne na začiatok, po rýchlom ubytovaní a prebalení potrebných vecí do malých batohov odchádzame z miesta ubytovania a o 11-tej hodine sa vydávame na našu prvú trasu.

 

Sihlianskou planinou

Po dvoch kilometroch prejdených po štátnej ceste sme v centre Hriňovej. V coop-áckej predajni dokupujeme nutný proviant a potom už sledujeme zelenú značku cez miestnu časť Hriňovej Slanec, popri rovnomennom potoku smerom k lyžiarskemu stredisku na severozápadnom svahu vrchu Košútka. Povyše údolnej stanice vleku značka prechádza na ľavý breh potoka a vedie nás bočnou dolinkou v dosť strmom stúpaní. V pestovateľsky zanedbanom lese, plnom vývratov a starej kalamity sa nám však stráca a tak pokračujeme v stúpaní zhruba po spádnici bez nej. Hľadať ju v takomto teréne nemienime. Po asi 10-tich minútach prichádzame na lesnú zvážnicu a s ohľadom na konfiguráciu terénu pokračujeme po nej smerom na západ. Po asi 600 m objavujeme na okraji zjazdovky aj zelenú značku. Z lyžiarskeho svahu sa naskytá fantastický výhľad na masív Poľany a hlavne roztrúsené lazy na jej juhovýchodných svahoch. Od vleku už zase po zelenej značke pokračujeme cez vrchol Košútky (726 m) 1,5 km vcelku nezáživne vrcholovou lesnou cestou lemovanou z oboch strán lesným porastom.

Po prejdení tohto úseku však začína to pravé, čo mám na turistike najradšej, – úsek bezlesným terénom so super výhľadmi. K pohode prospieva nielen terén s len malými výškovými rozdielmi a ďaleké výhľady, ale aj teplé lúče jesenného slnka aj čerstvý chladivý vietor.

Hneď po vyjdení z lesa nachádzame príhodné miestečko s výhľadom na najbližšie okolie a sadáme na mohutný kmeň stromu, aby sme sa konečne posilnili a zahnali pocit hladu. O 13.45 pokračujeme smerom na kótu Kopanica (872 m). S narastajúcou výškou sa rozširuje aj obzor a pre nás aj doposiaľ neokukané výhľady. Značka nás vedie chotárnou hranicou Detvianskej Huty do jej miestnej časti Vrchdobroč. Po prekonaní štátnej cesty potom pokračujeme na rovnomennú kótu s nadmorskou výškou 918 m. To je miesto s výhľadmi, ktoré stoja za to sem vyjsť! Západne ponad Zvolenskú kotlinu vidíme Štiavnické vrchy, Kremnické vrchy, časť Veľkej Fatry, na severnej strane hrebeň Nízkych Tatier s dominujúcim Chopkom a Ďumbierom a trochu ďalej vpravo aj vysokotatranský Kriváň a pár ďalších tatranských štítov. Pohľady do najbližšieho okolia plného lazov nám v plnej kráse predstavujú podcelok Veporských vrchov Sihliansku planinu. O kúsok ďalej spod kóty Surovina (922 m) zas „špekulujeme“ na tým ktoré horstvo tvorí juhovýchodný a južný horizont. Ako pionieri v tomto kraji to tipujeme na Cerovú vrchovinu a prípadne aj Matru v susednom Maďarsku? Dohľadnosť je super, tak prečo nie? Zo Suroviny schádzame na križovatku nad lazom Žihľava a potom po štátnej ceste k TIM Táňovo. Vďaka nie práve najlepšiemu značeniu, už po červenej turistickej značke zachádzame aj do rovnomenného lazu, kde nás priamo zo dvora smeruje domáci na správnu cestu. Hneď nad lazom sa týči najvyšší vrch tejto časti Sihlianskej planiny, na TIM označený ako Táňova vyhliadka s nadmorskou výškou 929 m.

Z nej nasleduje, ešte stále s peknými výhľadmi, klesanie k TIM Smolná (Smolno?) v n. v. 785 m, kde sa napojíme na značku žltej farby, ktorá nás najskôr popri potoku Smolná a neskôr popri jeho bezmennom ľavostrannom prítoku spôsobom „od značky k značke“ vedie v úseku asi jedného kilometra takmer pralesovitým územím, po sotva znateľnom chodníčku. Po vyjdení z lesa máme na chvíľu problém so smerom (stratili sme značku), ale po zorientovaní sa v mape ju čoskoro nachádzame a potom už bez problémov stúpame do Detvianskej Huty, kde našu dnešnú „poobednú“ turistiku končíme na zastávke SAD a posledným autobusovým spojom o 17.20 sa vraciame do Hriňovej.

 

 

Lom nad Rimavicou-Kysuca-Drábsko-Sihla

Pôvodne plánovaný dvojdňový výlet si predlžujeme o jeden deň potrebný práve na prechádzku v tejto časti Sihlianskej planiny. Cestujeme ranným autobusom o 5.55 hod., prvým z dvoch spojov, ktoré počas dňa vedú z Hriňovej do Lomu nad Rimavicou. Na svitaní, v mrazivom ráne, aspoň z vnútra vykúreného autobusu obzeráme jednu z hriňovských osád - Biele vody ukrytú hlboko v lesoch veporských vrchov. Z autobusu vystupujeme v Lome nad Rimavicou ešte pred východom Slnka. Jeho východ potom sledujeme o kilometer ďalej, od hornej stanice lyžiarskeho vleku, kúsok od križovatky do obce Drábsko. Pozeráme ako sa jeho ružové lúče pomaly spúšťajú z vrcholových častí masívu Poľany do hlbokých okolitých dolín pokrytých bielym srieňom ranného jesenného mrazíka. Ranný chlad účinkuje aj prsty rúk, ktorým je lepšie v kapsách vetrovky. Prechádzame ešte „driemajúcou“ obcou Drábsko a schádzame východným smerom svahmi nad potokom Pavlačka k jeho sútoku s Múraným potokom v osade Dolina. Zdá sa, že táto lokalita čaká na „znovuosídlenie“. Napájame sa na zelenú značku a pomaly stúpame do osady Kysuca. A práve táto osada, patriaca v súčasnosti vďaka jej vysídleniu v druhej polovici minulého storočia k najpôvodnejším pamiatkam ľudovej architektúry na Slovensku, bola motívom predĺženia nášho turistického pobytu v tomto kraji. Osídlená bola totiž okrem iných aj osadníkmi z Kysúc (drevorubačmi, furmanmi, pastiermi a sklármi) grófom Forgáchom po rozsiahlom lesnom polome na prelome 18. a 19. storočia. Neveľká osada rozložená v hlbokej bočnej dolinke, vytvorenej ľavostranným prítokom Múraného potoka, je počas našej návštevy ešte stále v rannom tieni, čo jej len pridáva na patine. Po jej opustení sa dostávame opäť na slnkom rozžiarené lúky s výhľadmi najmä na centrá obcí Drábsko a Lom nad Rimavicou. Značka sa postupne ponad dolinu Kysuce stáča k severu a my prechádzame na červenú značku. Pred kótou Sedmák (1004 m) „raňajkujeme“ (9:10 hod.) a po ďalšom kilometri „z kopca“ odbočujeme z červenej do osady Sedmák odkiaľ po štátnej cesta schádzame do obce Sihla. Pri prechádzaní dedinou neobjavujeme žiadne zariadenie vhodné „na oddych“ a tak popri miestnom kostolíku a lyžiarskom vleku stúpame späť do Lomu nad Rimavicou.

Dnešná trasa nebola dlhá, miesta na „prestávky“ žiadne a tak sme v dnešnom cieli už tesne pred obedom. Chvíľu venujeme zachádzke do centra dediny a jej obhliadke a potom už čakáme na ten „druhý“ autobusový spoj dňa, ktorý sem príde z Hriňovej.

 

 

Hriňovskými a detvianskými lazmi

Tretí deň pobytu máme, vzhľadom na dopravu domov, v pláne „kratšiu“ túru priamo cez lazy Hriňovej a Detvy. Ráno balíme, vyrovnávame ubytovanie a o 8.20 už vyrážame spred kostola sv. Petra a Pavla. Bude nás viesť žltá značka. Zakrátko po nej prichádzame na okraj zástavby a upravenou poľnou cestou popri krížovej ceste prekonávame, prvý z terénnych chrbtov, ktoré dnes budeme zdolávať, do miestnej časti Dolná Riečka odkiaľ nasleduje ďalšie, pomerne dlhé, stúpanie „do Pivničky?“, či „na Pivničku?“ v n. v. 601 m.

Povrch celého územia, ktorým dnes pôjdeme, je najmä eróznou činnosťou vody, rozčlenený na množstvo úzkych chrbtov so strmými svahmi. Toto územie na úpätí Poľany je až do nadmorských výšok 750-850 m intenzívne využívané na poľnohospodársku činnosť, vďaka čomu poskytuje návštevníkovi takmer ničím nerušené trvalé výhľady nielen na celú oblasť lazov, ale aj do širokého okolia. Zaujatí lazníckym osídlením akosi menej vnímame pohyb po asfaltových komunikáciách, ktorými nás žltá a neskôr, z miestnej časti Bystré, Vrátka, aj zelená značka vedie. Autobusovú zastávku pri ktorej je TIM Bystré, Vrátka umiestnené využívame na krátky oddych a doplnenie kalórií. Na smerovkách nás upúta nie veľká vzdialenosť vodopádu Bystrého potoka. Dnes však z časových dôvodov musíme jeho návštevu oželieť. O tom, že je asi populárny aj hojne navštevovaný si môžeme myslieť pri pohľade na skupinu turistov (autobusový zájazd), ktorí pri našom príchode už v skupine smerujú po zelenej značke smerom k vodopádu, napriek tomu, že je bežný pracovný deň.

Od TIM Bystré, Vrátka pokračujeme po zelenej značke, ale opačným smerom, v „šliapaní asfaltu“ aj my. Cez Fangov vrch a ešte Hriňovskú osadu Zanemecká klesáme do Skliarova, katastrálne už patriaceho Detve.

Na autobus, ktorý máme v pláne využiť na dopravu do Detvy, je ale dosť času a tak prehadzujeme výhybku na modrú značku a opäť jedným z bočných chrbtov, naďalej poskytujúcim super výhľady - a hurá po poľnej ceste bez asfaltu, schádzame po štyroch kilometroch cez Kalváriu do Detvy. Na Kalvárii obdivujeme drevené kríže. Tie sú spolu s ľudovou výšivkou pamiatkou tradičného ľudového umenia v okolí Detvy. Výtvarná výzdoba krížov dosiahla vrchol v priebehu 18. storočia aj keď ich tvorba siaha ďaleko do stredoveku. Unikátna expozícia krížov zdobených vyrezávanými a pestro kolorovanými ornamentmi sa nachádza v priestoroch cintorína. Sú tu sústredené najhodnotnejšie kúsky z miestneho historického cintorína. Aj detvianske kríže, ktoré sú súčasťou Symbolického cintorína obetiam hôr pod Ostrvou pri Popradskom plese, sú dielom detvianskeho rezbárskeho majstra Jozefa Fekiača.

Autobus si ešte aj po našom príchode na detvianske vynovené námestie stále „dáva na čas“ a tak pokračujem peši až na železničnú stanicu Detva silno znechutený ďalšou dávkou asfaltu. Nie že by som tento úsek už išiel sám (to jednotné číslo v predchádzajúcej vete), ale Janko sa s tým asfaltom vyrovnal podstatne pohodovejšie.

K spokojnosti zo zoznamovacej poznávacej turisticky tohto kraja však práve opačne zapôsobilo čapované pivo, ktoré malo byť dnes prvým. No v skutočnosti bolo aj prvým z dnešného súdka vo výčape vedľa železničnej stanice. Ale pekný zážitok z turistiky si predsa nenechám pokaziť jedným nechutne kyslým pivom – vraciam ho bez nároku na vrátenie peňazí a presedlávam na fernet s kofolou. Pitný režim je predsa na turistike veľmi dôležitý.

Na záver a snáď aj do budúcna: Pohľady na masív Poľany, ktoré sa nám núkali po dva dni a ten tretí sme vlastne išli po jej úpätí, aj nevšedná krása tohto kraja, opäť oživili môj asi tri (či už štyri?) roky starý plán absolvovať netradičný pochod po celom obvode sopky, ktorá je považovaná za jednu z najväčších vyhasnutých sopiek v Európe. A môže to byť pravda, pretože jej obídenie po základni predstavuje vzdialenosť takmer 125 km. Možno sa niekedy, v dohľadnej dobe, nájde niekto naladený na podobnú vlnu a plán sa mi ešte podarí zrealizovať.

 

Text: Anton Opial

Foto: Anton Opial a Ján Romančák

 

 

zskeuroregionregion kysuce logorrafarnostbeskydsko javornicka magistralamykysucemojekysuce vysoka nad kysucouteszeleny bodcaf logobiblicka zahrada