Nástroje pre uľahčenie prístupu

TEL: 0905 884 634
MAIL: obec@vysokanadkysucou.sk

Vyberte váš jazyk

thumb_napriec_slovenskom2_03Po ročnej pauze spôsobenej „skoro pracovným“ úrazom nohy, ktorý si spôsobil Jano Romančák sme sa v sobotu 28. apríla 2012 vydali na tretiu etapu „nášho“ turistického pochodu naprieč Slovenskom z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší.

Po 10 dňovej etape z Kremenca 1.221 m v katastri Novej Sedlice (spoločný bod na styku hraníc troch štátov Slovenska, Poľska a Ukrajiny) do Krompách v r. 2009 a druhej, len 5 dní trvajúcej, etape z Krompách do Brezna v roku 2010 máme v tohtoročnom pláne prejsť za 7 dní z Brezna do Piešťan.
V Turzovke nastupujem do prvého ranného vlaku, v ktorom už sedia Janko Jurkovič a Miro Čerňan. Na železničnej stanici v Čadci sa naše kvarteto kompletizuje, keď sa k nám pridáva aj Jano Romančák.
O 08.07 vystupujeme z autobusu v Brezne a bez zdržiavania začíname našu cestu na autobusovú zastávku pri nemocnici, kde sme pred dvoma rokmi skončili.
Počasie sa po predchádzajúcom chladnom a nestálom období zmenilo „o 180 stupňov“ a ako zistíme neskôr bude nás takmer tropickými horúčavami sužovať najbližších 6 dní.
Krátko po prekročení Hrona odbočujeme do miestnej časti Mazorníkovo a ďalej stúpame miestnou komunikáciou lúčnatými svahmi s riedkou „kopaničiarskou“ zástavbou až pod kótu Hnusné 750 m. Po celý čas obdivujeme ničím nerušený nádherný výhľad na hrebeň Nízkych Tatier od Kráľovej hole až po Prašivú, ktorý je v najvyšších častiach pokrytý takmer súvislou snehovou pokrývkou.
Do Hronca potom schádzame strmo lesom viac-menej náhodne objaveným chodníčkom, ktorý nás vovedie až do dvora neobývaného domu a na ulicu sa dostávame cez poškodený chátrajúci plot. Akoby nám na uvítanie píska sólo mašinka na čiernohronskej úzkokoľajke ktorá „krokovým“ tempom mizne za zákrutou smerom k Čiernemu Balogu.
V miestnej  reštaurácii Vtáčnik dobre padne chladené pivo a my pokračujeme smer Osrblie, kde využívame miestne pohostinstvo na potrebné doplnenie tekutín. Potom nás čaká 6 km k jednej z najstarších vysokých pecí (dnes v zrekonštruovanom stave) so stavbou ktorej sa začalo v roku 1795 v lokalite Tri vody a ďalej nasleduje ešte 6 km po lesnej ceste s prudším záverečným stúpaním k turistickej chate pod Hrbom.
Napriek celoročnej prevádzke a aj víkendu máme šťastie – chatárku stíhame tesne pred odchodom z chaty, lebo nemá hostí. Kôli nám však ostáva – pripravuje večeru aj raňajky v nasledujúce ráno.
Na takmer zalesnený, skalnatý vrchol Hrbu 1255 m, ktorý je oficiálne stredom Slovenska, je to od chaty vzdušnou čiarou asi 700 m (podľa turistickej orientácie 0:30 hod), ale ten ostáva mimo nášho záujmu – na radu príde určite, no inokedy.
Druhý deň po 9-tich km „z kopca“ prichádzame o pol jedenástej do Ľubietovej a k odpočinku sadáme v malej krčmičke v strede obce. Tekutiny dopĺňame kofolou. Po malom „kufri“ priamo v centre dediny pokračujeme zelenou značkou po vyasfaltovanej ceste až na hrebeň (pre koho ju až sem asfaltovali?) a potom cez kóty Skalolam 699 m a Zelenovo 635 m schádzame opäť k toku Hrona.
Mostom a naprieč hlavnou cestou zachádzame do Slovenskej Ľupče so zámerom dať si teplý obed. V reštaurácii Stella však v nedeľu ponúkajú iba pizzu - ale dobrú.
O 15-tej odchádzame a vraciame sa na zelenú značku. Po ďalších dvoch hodinách usedáme do reštaurácie v Šalkovej k čapovanému a dnešnú trasu končíme o 19.02 na recepcii v ubytovni Centrum v Banskej Bystrici.
Tretí deň si Miro s Janom skoro ráno idú pozrieť Pamätník SNP a stretávame sa na námestí.
Po raňajkách opúšťame centrum Bystrice a prechádzame na okraj sídliska Fončorda. Podcelkom Malachovské predhorie vchádzame do Kremnických vrchov. Z hrebeňových lúk nad Malachovom si vychutnávame pekné výhľady na Banskú Bystricu s Urpínom, Bystrické Podolie, západnú časť Nízkych Tatier a Starohorské vrchy na severe, Poľanu, Javorie a Kremnické vrchy z jv. a j. strany. Zelenou značkou stúpame lúkami popri lyžiarskych vlekoch k agroturistickej farme rodinného typu na Suchom vrchu. Od ktorej po krátkom odpočinku po žltej značke schádzame do hornej časti Malachovskej doliny (Ortúty) a potom v smere stredovekej poštovej cesty spájajúcej Banskú Bystricu s Kremnicou sa „nekonečným“ stúpaním dostávame do sedla Tri Kríže (1.180 m) na hlavnom chrbáte Kremnických vrchov. Napriek teplému počasiu je výborná dohľadnosť vďaka ktorej vidieť až na Západné Tatry.
Doprajeme si takmer hodinový odpočinok a pokračujeme smerom k chate Hostinec – zrekonštruovaný pôvodný objekt furmanskej krčmy s prepriahacou stajňou na spomínanej stredovej poštovej ceste – ktorý je v súčasnosti vo vlastníctve KST Kremnica (no v pracovných dňoch, k nášmu sklamaniu, mimo prevádzku).
Od Hostinca pokračujeme ešte chvíľu po modrej a potom odbočujeme na zelenú značku, ktorá nás dovedie v stálom klesaní k rekreačnému stredisku Toliar v Partizánskej doline. Nad strediskom prechádza železničná trať Zvolen – Diviaky tunelom Blaufuss. Ubytovanie je dobré, no nevaria, preto si nechávame doviezť pizzu z Kremnice.
Dnešná štvrtá trasa je zaujímavá tým, že časť Dolnej ulice od Dolnej brány po križovatku s ulicou Jula Horvátha v Kremnici v dĺžke asi 440 m sme prechádzali aj pri našom putovaní naprieč Slovenskom z najsevernejšieho bodu Slovenska na najjužnejší v roku 2008.
Z Kremnice pokračujeme po štátnej ceste cez obce Lúčky do Kopernicu. Po modrej značke, na ktorú sa napájame na južnom okraji obce, potom prechádzame naprieč Jastrabskou vrchovinou, podcelkom Kremnických vrchov, do obce Slaská, ktorá už podľa geomorfologického členenia náleží k Žiarskej kotline.
Pretože miestny hostinec má otváraciu dobu až od 14-tej k najbližšiemu možnému občerstveniu dnešnej trasy musíme, po odpočinku v tieni líp pri miestnom kostolíku, prejsť ešte do susednej obce Kosorín. Cestu zvládame za 45 a potom odpočívame 55 minút.
Na pivo sa nakrátko zastavujeme aj v Janovej Lehote a potom už mierime k Dererovmu mlynu – motorestu pri štátnej ceste zo Žiaru nad Hronom do Handlovej odkiaľ máme v pláne cestovať autobusom na ubytovanie do Handlovej. Situácia sa však mení v motoreste. Majiteľ motorestu nás prekvapil, podobne ako všetkých návštevníkov pred nami – obsluhou v ženskom odeve, ktorú pokusne zaviedol na zatraktívnenie zariadenia. Povedal, že sa mu to aj podarilo. Dôvodom na prípadnú návštevu nie je len pánska obsluha v ženskom odeve, ale najmä kvalitná a veľmi lacná kuchyňa. Nápis na panelovej reklame, že podávajú „banícke porcie“, treba brať naozaj doslovne. Majiteľ nám ponúka ubytovanie a ta napokon zostávame na noc tu.
Dohovorené raňajky sú pripravené na 7.30 a tak sa už krátko pred ôsmou lúčime. V piaty deň  nás čaká najvyšší bod nielen tejto tretej etapy, ale aj na celej trase z Novej Sedlice do Záhorskej Vsi – Vtáčnik 1.346 m vysoký vrch v rovnomennom pohorí.
Na jeho zdolanie však najskôr musíme prejsť takmer 12 km s prevýšením skoro 1000 m. Najskôr  Kľackou dolinou v ktorej sme „zvetraní“ majiteľom?, alebo nejakým iniciatívnym ochrankárom, za vstup na súkromný pozemok, na ktorom vraj nemáme čo robiť ani my ani turistická značka, ktorá tu podľa jeho slov existuje už 100 rokov, a potom v jej závere strácame aj tú biedne udržiavanú turistickú značku. Orientačne to ale zvládame aj bez značky výstupom dnes už nepoužívanou starou strmou furmanskou cestou.
Z holorubov tesne pod hrebeňom sa otvárajú pekné výhľady na Kremnické a Štiavnické vrchy. Z vrcholu Tri chotáre na Vtáčnik ideme hlavným hrebeňom pohoria Vtáčnik.
Z najvyššieho vrcholu (lepšie povedané zo skaliska východne od najvyššieho bodu) sa otvára výhľad na Hornonitriansku kotlinu ovenčenú Strážovskými vrchmi, sčasti Malou Fatrou s impozantným Kľakom a pohorím Žiar. Za nimi vrcholky Malej a Veľkej Fatry, Štiavnických aj Kremnických vrchov v popredí so Žiarskou kotlinou. Oddych spájame s vychutnávaním si výhľadov a tiež obedom na ktorý je o 13-tej hodine vhodná doba.
Z vrcholu  zostupujeme pohodlne lesom cez kótu Zraz na Siahy a Jaseňovú skalu, z ktorej nasleduje strmý nepríjemný zostup k Hornému domu v Bystričianskej doline.
Po vyjdení z lesa v ústí Bystričianskej doliny na poľnohospodárske pozemky nás čaká ešte viac ako 5 km na priamom slnku v nepríjemne teplom a dusnom počasí pokiaľ ukončíme dnešnú trasu v obci Bystričany.
Na autobusový spoj do Zemianskych Kostolian, kde máme zabezpečené ubytovanie máme ešte čas a tak si hasíme smäd vytúženým pivom.
Pri ubytovávaní  dojednávame nocľah odrazu aj na ďalšiu noc – budeme to mať z Topoľčian bližšie ako pôvodne plánované ubytovanie v Nitre.
Šiesty deň vstávame ráno o čosi skôr. Odchádzame autobusom 6:35 späť do Bystričian. Včera sme zostúpili „z hôr“ do Hononitrianskej kotliny. Turistické značenie tu vedie len z okrajov kotliny na okolité pohoria. My však pri orientácii našej trasy zo severovýchodu na juhozápad budeme pokračovať nasledujúce dni  prevažne po štátnych cestách.
Z Bystričian ideme kúsok po hlavnej ceste a potom odbočujeme do Chalmovej - miestnej časti obce Bystričany, známej termálnymi kúpaliskami s vodou teplou až 40 °C. V snahe ísť po menej frekventovaných cestách pokračujeme po pravej strane rieky Nitra, ktorej tok v roku 1950 vybudovaním preložky medzi Novými Zámkami a obcou Komoča priviedli do Váhu, čím rieku „skrátili“ z pôvodných 243 na súčasných 170 km, južnými výbežkami Strážovských vrchov cez Malé Kršteňany do Partizánskeho.
Na západnom okraji mesta zase prechádzame na ľavý breh Nitry a cez dediny Brodzany, Krásno, Nedanovce, Bošany, Baštín a Práznovce, po takmer 35 kilometroch, prichádzame na železničnú stanicu v Topoľčanoch presne o 16.44 a zisťujeme, že vlak na Zemianske Kostoľany odišiel podľa cestovného poriadku o 16.32 hod. Čas  do odchodu nasledujúceho rýchlika „pretrpíme“ pri pive v reštaurácii oproti železničnej stanice.
V Kostoľanoch vedie naša cesta najskôr na večeru do Motorestu Pereš, potom platíme naše ubytovanie a ideme spať.
Siedmy deň začína zvonením budíka o 05.00 hod. Počasie sa odvčera zmenilo a zdá sa, že sa konečne zbavíme nepríjemných horúčav. Späť do Topoľčian cestujeme rýchlikom. Hneď po vystúpení z vlaku si kupujeme lístky a miestenky na poobedňajší rýchlik z Piešťan do Vysokej.
Na dnes máme v pláne prejsť z Topoľčian do Radošinej a odtiaľ autobusom do Piešťan. O siedmej začíname. Obloha je zamračená, ale zdá sa, že na dážď to ešte nevyzerá. Zdanie však trvá len krátko cez trištvrte hodiny. Po piatich kilometroch vyťahujeme v Nemčiciach z batohov dáždniky a pokračujeme ďalej. No nie až tak moc ďaleko. Po ďalšej polhodine využívame na prečkanie dažďa (lebo veríme, že nebude dlho trvať) autobusovú zastávku na rázcestí do Kuzmíc.
Po hodine sa zdá, že dážď neustane a dnešnú trasu tu aj skončíme, pretože pokračovať po ceste s hustou premávkou za takého počasia by znamenalo hnať sa do nešťastia. Po ďalšej štvrťhodine sa však oblačnosť začína pretrhávať a aj dážď začína ustávať. Napokon po 1,5 hodinovej prestávke pokračujeme.
Z roztrhanej nízkej oblačnosti sa nám po pravej strane ukazujú južné svahy Považského Inovca.  Krátko po pol jedenástej sa zastavujeme v rýchlom občerstvení v obci Bojná. Ponuka  – bageta, alebo hamburger – aj rozhodnúť sa môžete rýchlo. O pol hodinu sme znova na ceste.
Obcami Lipovník a Vozokany prechádzame bez zastávky.  Uhasiť smäd sa nakrátko zastavujeme až v Nitrianskej Blatnici. Do Radošinej  to je už len 2 km a tak sa nezdržiavame a pokračujeme v ceste – nech to už máme za sebou.
O 13.44 prichádzame na autobusovú zastávku odkiaľ nás už o 7 minút odváža autobus do Piešťan.
Do Radošinej sa plánujeme vrátiť niekedy začiatkom októbra a pokračovať až „do cieľa“ k najzápadnejšiemu bodu Slovenska v Záhorskej Vsi.
Anton Opial
Po 10 dňovej etape z Kremenca 1.221 m v katastri Novej Sedlice (spoločný bod na styku hraníc troch štátov Slovenska, Poľska a Ukrajiny) do Krompách v r. 2009 a druhej, len 5 dní trvajúcej, etape z Krompách do Brezna v roku 2010 máme v tohtoročnom pláne prejsť za 7 dní z Brezna do Piešťan.
V Turzovke nastupujem do prvého ranného vlaku, v ktorom už sedia Janko Jurkovič a Miro Čerňan. Na železničnej stanici v Čadci sa naše kvarteto kompletizuje, keď sa k nám pridáva aj Jano Romančák. 

O 08.07 vystupujeme z autobusu v Brezne a bez zdržiavania začíname našu cestu na autobusovú zastávku pri nemocnici, kde sme pred dvoma rokmi skončili.
Počasie sa po predchádzajúcom chladnom a nestálom období zmenilo „o 180 stupňov“ a ako zistíme neskôr bude nás takmer tropickými horúčavami sužovať najbližších 6 dní.

Krátko po prekročení Hrona odbočujeme do miestnej časti Mazorníkovo a ďalej stúpame miestnou komunikáciou lúčnatými svahmi s riedkou „kopaničiarskou“ zástavbou až pod kótu Hnusné 750 m. Po celý čas obdivujeme ničím nerušený nádherný výhľad na hrebeň Nízkych Tatier od Kráľovej hole až po Prašivú, ktorý je v najvyšších častiach pokrytý takmer súvislou snehovou pokrývkou.

Do Hronca potom schádzame strmo lesom viac-menej náhodne objaveným chodníčkom, ktorý nás vovedie až do dvora neobývaného domu a na ulicu sa dostávame cez poškodený chátrajúci plot. Akoby nám na uvítanie píska sólo mašinka na čiernohronskej úzkokoľajke ktorá „krokovým“ tempom mizne za zákrutou smerom k Čiernemu Balogu.

V miestnej  reštaurácii Vtáčnik dobre padne chladené pivo a my pokračujeme smer Osrblie, kde využívame miestne pohostinstvo na potrebné doplnenie tekutín. Potom nás čaká 6 km k jednej z najstarších vysokých pecí (dnes v zrekonštruovanom stave) so stavbou ktorej sa začalo v roku 1795 v lokalite Tri vody a ďalej nasleduje ešte 6 km po lesnej ceste s prudším záverečným stúpaním k turistickej chate pod Hrbom.
Napriek celoročnej prevádzke a aj víkendu máme šťastie – chatárku stíhame tesne pred odchodom z chaty, lebo nemá hostí. Kôli nám však ostáva – pripravuje večeru aj raňajky v nasledujúce ráno.  

Na takmer zalesnený, skalnatý vrchol Hrbu 1255 m, ktorý je oficiálne stredom Slovenska, je to od chaty vzdušnou čiarou asi 700 m (podľa turistickej orientácie 0:30 hod), ale ten ostáva mimo nášho záujmu – na radu príde určite, no inokedy. Druhý deň po 9-tich km „z kopca“ prichádzame o pol jedenástej do Ľubietovej a k odpočinku sadáme v malej krčmičke v strede obce. Tekutiny dopĺňame kofolou. Po malom „kufri“ priamo v centre dediny pokračujeme zelenou značkou po vyasfaltovanej ceste až na hrebeň (pre koho ju až sem asfaltovali?) a potom cez kóty Skalolam 699 m a Zelenovo 635 m schádzame opäť k toku Hrona. 
Mostom a naprieč hlavnou cestou zachádzame do Slovenskej Ľupče so zámerom dať si teplý obed. V reštaurácii Stella však v nedeľu ponúkajú iba pizzu - ale dobrú. O 15-tej odchádzame a vraciame sa na zelenú značku. Po ďalších dvoch hodinách usedáme do reštaurácie v Šalkovej k čapovanému a dnešnú trasu končíme o 19.02 na recepcii v ubytovni Centrum v Banskej Bystrici. 

Tretí deň si Miro s Janom skoro ráno idú pozrieť Pamätník SNP a stretávame sa na námestí. Po raňajkách opúšťame centrum Bystrice a prechádzame na okraj sídliska Fončorda. Podcelkom Malachovské predhorie vchádzame do Kremnických vrchov. Z hrebeňových lúk nad Malachovom si vychutnávame pekné výhľady na Banskú Bystricu s Urpínom, Bystrické Podolie, západnú časť Nízkych Tatier a Starohorské vrchy na severe, Poľanu, Javorie a Kremnické vrchy z jv. a j. strany. Zelenou značkou stúpame lúkami popri lyžiarskych vlekoch k agroturistickej farme rodinného typu na Suchom vrchu. Od ktorej po krátkom odpočinku po žltej značke schádzame do hornej časti Malachovskej doliny (Ortúty) a potom v smere stredovekej poštovej cesty spájajúcej Banskú Bystricu s Kremnicou sa „nekonečným“ stúpaním dostávame do sedla Tri Kríže (1.180 m) na hlavnom chrbáte Kremnických vrchov. Napriek teplému počasiu je výborná dohľadnosť vďaka ktorej vidieť až na Západné Tatry. Doprajeme si takmer hodinový odpočinok a pokračujeme smerom k chate Hostinec – zrekonštruovaný pôvodný objekt furmanskej krčmy s prepriahacou stajňou na spomínanej stredovej poštovej ceste – ktorý je v súčasnosti vo vlastníctve KST Kremnica (no v pracovných dňoch, k nášmu sklamaniu, mimo prevádzku).

Od Hostinca pokračujeme ešte chvíľu po modrej a potom odbočujeme na zelenú značku, ktorá nás dovedie v stálom klesaní k rekreačnému stredisku Toliar v Partizánskej doline. Nad strediskom prechádza železničná trať Zvolen – Diviaky tunelom Blaufuss. Ubytovanie je dobré, no nevaria, preto si nechávame doviezť pizzu z Kremnice.

Dnešná štvrtá trasa je zaujímavá tým, že časť Dolnej ulice od Dolnej brány po križovatku s ulicou Jula Horvátha v Kremnici v dĺžke asi 440 m sme prechádzali aj pri našom putovaní naprieč Slovenskom z najsevernejšieho bodu Slovenska na najjužnejší v roku 2008.

Z Kremnice pokračujeme po štátnej ceste cez obce Lúčky do Kopernicu. Po modrej značke, na ktorú sa napájame na južnom okraji obce, potom prechádzame naprieč Jastrabskou vrchovinou, podcelkom Kremnických vrchov, do obce Slaská, ktorá už podľa geomorfologického členenia náleží k Žiarskej kotline. 
Pretože miestny hostinec má otváraciu dobu až od 14-tej k najbližšiemu možnému občerstveniu dnešnej trasy musíme, po odpočinku v tieni líp pri miestnom kostolíku, prejsť ešte do susednej obce Kosorín. Cestu zvládame za 45 a potom odpočívame 55 minút.

Na pivo sa nakrátko zastavujeme aj v Janovej Lehote a potom už mierime k Dererovmu mlynu – motorestu pri štátnej ceste zo Žiaru nad Hronom do Handlovej odkiaľ máme v pláne cestovať autobusom na ubytovanie do Handlovej. Situácia sa však mení v motoreste. Majiteľ motorestu nás prekvapil, podobne ako všetkých návštevníkov pred nami – obsluhou v ženskom odeve, ktorú pokusne zaviedol na zatraktívnenie zariadenia. Povedal, že sa mu to aj podarilo. Dôvodom na prípadnú návštevu nie je len pánska obsluha v ženskom odeve, ale najmä kvalitná a veľmi lacná kuchyňa. Nápis na panelovej reklame, že podávajú „banícke porcie“, treba brať naozaj doslovne. Majiteľ nám ponúka ubytovanie a ta napokon zostávame na noc tu.
Dohovorené raňajky sú pripravené na 7.30 a tak sa už krátko pred ôsmou lúčime. V piaty deň  nás čaká najvyšší bod nielen tejto tretej etapy, ale aj na celej trase z Novej Sedlice do Záhorskej Vsi – Vtáčnik 1.346 m vysoký vrch v rovnomennom pohorí.

Na jeho zdolanie však najskôr musíme prejsť takmer 12 km s prevýšením skoro 1000 m. Najskôr  Kľackou dolinou v ktorej sme „zvetraní“ majiteľom?, alebo nejakým iniciatívnym ochrankárom, za vstup na súkromný pozemok, na ktorom vraj nemáme čo robiť ani my ani turistická značka, ktorá tu podľa jeho slov existuje už 100 rokov, a potom v jej závere strácame aj tú biedne udržiavanú turistickú značku. Orientačne to ale zvládame aj bez značky výstupom dnes už nepoužívanou starou strmou furmanskou cestou.

Z holorubov tesne pod hrebeňom sa otvárajú pekné výhľady na Kremnické a Štiavnické vrchy. Z vrcholu Tri chotáre na Vtáčnik ideme hlavným hrebeňom pohoria Vtáčnik.

Z najvyššieho vrcholu (lepšie povedané zo skaliska východne od najvyššieho bodu) sa otvára výhľad na Hornonitriansku kotlinu ovenčenú Strážovskými vrchmi, sčasti Malou Fatrou s impozantným Kľakom a pohorím Žiar. Za nimi vrcholky Malej a Veľkej Fatry, Štiavnických aj Kremnických vrchov v popredí so Žiarskou kotlinou. Oddych spájame s vychutnávaním si výhľadov a tiež obedom na ktorý je o 13-tej hodine vhodná doba.
Z vrcholu  zostupujeme pohodlne lesom cez kótu Zraz na Siahy a Jaseňovú skalu, z ktorej nasleduje strmý nepríjemný zostup k Hornému domu v Bystričianskej doline. 

Po vyjdení z lesa v ústí Bystričianskej doliny na poľnohospodárske pozemky nás čaká ešte viac ako 5 km na priamom slnku v nepríjemne teplom a dusnom počasí pokiaľ ukončíme dnešnú trasu v obci Bystričany.
Na autobusový spoj do Zemianskych Kostolian, kde máme zabezpečené ubytovanie máme ešte čas a tak si hasíme smäd vytúženým pivom. 

Pri ubytovávaní  dojednávame nocľah odrazu aj na ďalšiu noc – budeme to mať z Topoľčian bližšie ako pôvodne plánované ubytovanie v Nitre. Šiesty deň vstávame ráno o čosi skôr. Odchádzame autobusom 6:35 späť do Bystričian. Včera sme zostúpili „z hôr“ do Hononitrianskej kotliny. Turistické značenie tu vedie len z okrajov kotliny na okolité pohoria. My však pri orientácii našej trasy zo severovýchodu na juhozápad budeme pokračovať nasledujúce dni  prevažne po štátnych cestách.

Z Bystričian ideme kúsok po hlavnej ceste a potom odbočujeme do Chalmovej - miestnej časti obce Bystričany, známej termálnymi kúpaliskami s vodou teplou až 40 °C. V snahe ísť po menej frekventovaných cestách pokračujeme po pravej strane rieky Nitra, ktorej tok v roku 1950 vybudovaním preložky medzi Novými Zámkami a obcou Komoča priviedli do Váhu, čím rieku „skrátili“ z pôvodných 243 na súčasných 170 km, južnými výbežkami Strážovských vrchov cez Malé Kršteňany do Partizánskeho.  Na západnom okraji mesta zase prechádzame na ľavý breh Nitry a cez dediny Brodzany, Krásno, Nedanovce, Bošany, Baštín a Práznovce, po takmer 35 kilometroch, prichádzame na železničnú stanicu v Topoľčanoch presne o 16.44 a zisťujeme, že vlak na Zemianske Kostoľany odišiel podľa cestovného poriadku o 16.32 hod. Čas  do odchodu nasledujúceho rýchlika „pretrpíme“ pri pive v reštaurácii oproti železničnej stanice.
V Kostoľanoch vedie naša cesta najskôr na večeru do Motorestu Pereš, potom platíme naše ubytovanie a ideme spať. 

Siedmy deň začína zvonením budíka o 05.00 hod. Počasie sa odvčera zmenilo a zdá sa, že sa konečne zbavíme nepríjemných horúčav. Späť do Topoľčian cestujeme rýchlikom. Hneď po vystúpení z vlaku si kupujeme lístky a miestenky na poobedňajší rýchlik z Piešťan do Vysokej. 

Na dnes máme v pláne prejsť z Topoľčian do Radošinej a odtiaľ autobusom do Piešťan. O siedmej začíname. Obloha je zamračená, ale zdá sa, že na dážď to ešte nevyzerá. Zdanie však trvá len krátko cez trištvrte hodiny. Po piatich kilometroch vyťahujeme v Nemčiciach z batohov dáždniky a pokračujeme ďalej. No nie až tak moc ďaleko. Po ďalšej polhodine využívame na prečkanie dažďa (lebo veríme, že nebude dlho trvať) autobusovú zastávku na rázcestí do Kuzmíc. 

Po hodine sa zdá, že dážď neustane a dnešnú trasu tu aj skončíme, pretože pokračovať po ceste s hustou premávkou za takého počasia by znamenalo hnať sa do nešťastia. Po ďalšej štvrťhodine sa však oblačnosť začína pretrhávať a aj dážď začína ustávať. Napokon po 1,5 hodinovej prestávke pokračujeme. Z roztrhanej nízkej oblačnosti sa nám po pravej strane ukazujú južné svahy Považského Inovca.  Krátko po pol jedenástej sa zastavujeme v rýchlom občerstvení v obci Bojná. Ponuka  – bageta, alebo hamburger – aj rozhodnúť sa môžete rýchlo. O pol hodinu sme znova na ceste.

Obcami Lipovník a Vozokany prechádzame bez zastávky.  Uhasiť smäd sa nakrátko zastavujeme až v Nitrianskej Blatnici. Do Radošinej  to je už len 2 km a tak sa nezdržiavame a pokračujeme v ceste – nech to už máme za sebou. 

O 13.44 prichádzame na autobusovú zastávku odkiaľ nás už o 7 minút odváža autobus do Piešťan. 
Do Radošinej sa plánujeme vrátiť niekedy začiatkom októbra a pokračovať až „do cieľa“ k najzápadnejšiemu bodu Slovenska v Záhorskej Vsi.

Anton Opial

Tu je niekoľko fotografií z nášho tohtoročného putovania ... 
{gallery}fotogaleria/Turisti/Napriec_Slovenskom/3{/gallery}  

 

zskeuroregionregion kysuce logorrafarnostbeskydsko javornicka magistralamykysucemojekysuce vysoka nad kysucouteszeleny bodcaf logobiblicka zahrada