„Myšlienky nie sú zodpovedné za to, čo s nimi ľudia urobia.“ Touto myšlienkou Wolfganga Heisenberga sa prihovoril starosta obce Ing. Ladislav Kubačák účastníkom, ktorí si v nedeľu 20. 4. 2008 prišli o 10:00 hod. uctiť pamiatku a bolestnú spomienku na osudy účastníkov „Semetešskej tragédie“ k pamätníku v osade Semeteš. V tento deň sme si pripomenuli už 63. výročie nepochopiteľnej a neospravedlniteľnej smrti nevinných ľudí, ktorí zahynuli rukami vrahov v čase už rodiaceho sa konca II. svetovej vojny, keď už bolo takmer celé územie Slovenska oslobodené.
Jedna z tragédii vojnového ošiaľu sa na sklonku vojny odohrala v kopaničiarskej osade Semeteš spadajúcej pod obec Vysoká nad Kysucou. Doposiaľ je dôkazom fašistickej beštiality a zlovôle. 20. apríla 1945 zavraždili príslušníci vlasovkých jednotiek v osade Semeteš 21 mužov a chlapcov vo veku od 16 do 61 rokov. Vydrancovali a zápalili 13 domov. V priebehu niekoľkých málo hodín sa osada zmenila na obraz hrôzy a nešťastia. Niekoľko rodín stratilo svojich otcov, synov, bratov a manželov. Ako došlo k onej tragickej udalosti?
20. apríla 1945 bol piatok, pracovný deň. A predsa iný. Väčšina mužov sa chystala ráno vyjsť orať. Zrazu včasným ránom otriasol zvuk výbuchu. Osadou v tom čase prechádzala z Považia smerom na Turzovku skupina približne desiatich „vlasovcov“.Ich predné rady narazili na mínu, pričom dvoch z nich zabilo. Keď sa vlasovci spamätali, začali doslova besnieť. Vbehli do chalúp, vydrancovali ich a nakoniec zapálili. Pred hlavňami pušiek odvádzali z domov mužov aj mladých chlapcov. Ženám a deťom, ktoré vyhnali z ich príbytkov, puškami bránili, aby hasili horiace chalupy. Jedného z chalupy, ktorý sa zdráhal ísť s nimi, zastrelili vo dverách vlastného domu. (J. Gumančíka). „Pomstitelia“ vohnali chlapcov a chlapov do trojstupu a viedli po ceste do Trutzovky, kde malo úrad gestapo. Zo spomienok pozostalých vysvitá, že ich predvedú na gestapo a budú vypočúvať. Verili, že sa všetko vysvetlí. V tom zmysle pri odchode utešovali aj svoje rodiny. Neďaleko za osadou stretli vracajúcu sa spojku, ktorá bola prípad ohlásiť v Turzovke. Niesla správu, aby ich do Turzovky nevodili, lebo front je neďaleko. Aj tak sú to vraj určite všetci partizáni, nech ich postrieľajú. Nad 21 nevinnými mužmi a chlapcami bol vyrieknutý ortieľ. Poprava bez súdu prebehla okamžite. Vlasovskí katani rozostavali nešťastníkov priamo na mieste, kde zastavili. Keď z ústia guľometu vyšľahol smrtiaci plameň, všetci padli k zemi. Aby sa vrahovia uistili, že ich obete sú skutočne mŕtve, dobili ich strelami z pištole do hlavy a predsa jeden zostal na žive. Štefan Cipár, ktorého svedectvo o masakre na Semeteši sa stalo základom pre neskoršie historické zdokumentovanie tejto udalosti.
Guľka z guľometu ho len ľahko škrabla do ramena a rana z pištole mu išla zozadu do krku a prešla tvárou von. So silným krvácaním sa mu podarilo dôjsť k priateľovi učiteľovi, ktorý ho skryl a zavolal lekárov. Vojenský lekár – zbeh a židovský lekár, ktorý sa taktiež skrývali pred gestapom, ho mohli len šikovne položiť na bok, lebo antibiotiká neboli dostupným artiklom a obviazať ho nemohli aby, nekrvácal dovnútra. Po troch dňoch sa jeho stav stabilizoval a na desiaty deň, keď prišla Sovietska armáda sa so zatiaľ necitlivou tvárou vrátil domov.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
