thumb Ondavsk vrchov 176Vybrať sa za poznávaním Ondavskej vrchoviny, náležiacej do oblasti Nízkych Beskýd, znamená presunúť sa z Kysúc vzdušnou čiarou o 220 km východnejšie a precestovať 325 km autobusom. S nástupom a povinnou trištvrte hodinovou bezpečnostnou prestávkou dopravcu nám to trvalo šesť a pol hodiny. Taký bol štart štvordňového turistického poznávania „bielych miest“ na turistických mapách väčšiny účastníkov výletu, ktorý v dňoch 8.-11. mája 2019 organizoval Klub turistiky Vysoká nad Kysucou.

Začíname prehliadkou Dukelského bojiska. Je 8. mája krátko pred obedom, no tu nič nepripomína štátny sviatok oslavujúci koniec Druhej svetovej vojny. Všade ticho a prázdno. Len ojedinelí návštevníci a my. Pre rekonštrukciu je zatvorené aj múzeum a vyhliadková veža. Po prehliadke areálu zachádzame na krátko aj za štátnu hranicu – do Poľska. Z obchodu so „zmiešaným tovarom“ nakoniec odchádzal málokto naprázdno. Tesne na štátnej hranici upútal historický hraničný stĺp z roku 1927 – ako jediný zachovalý po celej dĺžke našej štátnej hranice.

Po prehliadke sa autobusom presúvame do obce Vápeník rozloženej v závere dolinky Vápenického potoka necelé 2,5 km od hranice s Poľskom. Postupne prechádzame obcami Kapišová, Kružlová a Svidnička, ktoré spolu s Vápeníkom a ďalšími 5-timi susediacimi obcami tvoria smutne známe Údolie smrti – miesto ťažkých bojov počas Karpatsko-duklianskej operácie v októbri roku 1944. V teréne je vidieť ponechanú vojenskú techniku, ktorá na pomerne veľkom území vytvára múzeum vojny pod holým nebom. Pre krátkosť času a značnú rozptýlenosť exponátov sa nezastavujeme. Čaká nás ešte10 kilometrová trasa z Vápeníka cez najvyššie položenú obec v okrese Svidník – Belejovce (454 m n.m. ) s 15-timi obyvateľmi a 595 m vysoký vrch Rohuľa, s voľne prístupnou turistickou chatkou a rozhľadňou, do Nižnej Jedľovej. Dobrý dojem z tejto z tejto krátkej túry trochu pokazila už nefunkčná rozhľadňa na Rohuli z ktorej bývalo údajne vidieť aj Vysoké Tatry. Z Nižnej Jedľovej to je do Svidníka len pár kilometrov a tak sa krátko pred 17-ou hodinou ubytovávame na nasledujúce tri noci v študentskom domove SOU-odevného.

Nasledujúci deň je v pláne turistika. Po takmer 60-tich kilometroch rannej jazdy autobusom vystupuje polovica účastníkov na okraji dedinky Sopkovce v juhovýchodnej časti Ondavskej vrchoviny. Čaká ich 11km do obce Černina, a potom ešte 11 km po trase na ktorú sa z tejto obce vybrala druhá časť účastníkov. Černina, v ktorej začíname kratšiu trasu, je koncová obec v závere krátkej doliny, akými je Ondavská vrchovina doslova prešpikovaná, čítajúca 177 duší. Prítomnosť nezvyčajne veľkého počtu ľudí a v centre obce zaparkovaný autobus, ktorý ostal čakať na skupinu z dlhšej trasy, mal za následok sériu telefonátov starostke obce s otázkami, čo sú to za ľudia a prečo tam stojí cudzí autobus. Keď chcela starostka všetkých popravde informovať, tak si prišla po informácie z „prvej ruky“ k vodičovi autobusu. Po vysvetlení sa vyjadrila, že je to po prvý krát, čo do ich obce prišiel niekto za turistikou.

Nachádzame sa v oblasti, kde na rozlohe takmer 50 x 40 km nenájdete turistickú značku a tak sa tomu ani moc nečudujem. Napriek tomuto handicapu vybratá trasa všetkých očarila krásou tunajšieho kraja. V takmer 95-tich percentách viedla plochými nezalesnenými chrbtami , cez katastre Vyšných a Nižných Ladičkoviec , Turcoviec, Černiny, Víťazoviec, Ohradzian a Slovenskej Volovej, umožňujúcimi neustále ďaleké výhľady.

Po príchode účastníkov z kratšej trasy do Slovenskej Volovej bolo podľa odhadu treba čakať na prvú skupinu okolo 2,5 až 3 tri hodiny a tak využívame blízkosť okresného mesta a autobusom sa vydávame na krátku návštevu do Humenného.

Tretí deň sa venujeme dreveným kostolíkom. Týchto unikátov ľudovej architektúry, pochádzajúcich prevažne z 18. storočia, sa vo Východných Karpatoch, len na území Slovenska, zachovalo viac ako 40. My ich v priebehu dňa navštevujeme v šiestich obciach (Ladomírová, Krajné Čierno, Miroľa, Bodružal, Vyšný a Nižný Komárnik) z ktorých dva, v Ladomírovej a Bodružali, sú od roku 2008 zapísané v zozname Unesco ako pamiatky svetového kultúrneho dedičstva. Poobede máme rezervovaný čas na individuálnu prehliadku Vojenského múzea a Múzea ukrajinskej kultúry (skanzenu) vo Svidníku. Prehliadku skanzenu končíme s príchodom výdatnej dažďovej prehánky, ktorá cestou do mesta testuje našu vybavenosť proti dažďu.

Štvrtý deň ráno opúšťame ubytovacie priestory a odchádzame zo Svidníka. Necestujeme však dlho. Po dvadsiatich šiestich kilometroch jazdy zastavujeme v Zborove odkiaľ nás čaká výstup na Zborovský hrad (alebo tiež hrad Makovica). Po výdatnom polhodinovom stúpaní nás hrad prekvapí svojou rozľahlosťou a mohutnými zvyškami. Za ďalekými výhľadmi sa treba vyštverať až do najvyšších prístupných častí hradu, no nikto kto tak urobil vynaloženú námahu neoľutoval. Nasledujúcu zastávku máme v Bardejovských kúpeľoch, ktoré v 19. storočí patrili medzi najnavštevovanejšie a najobľúbenejšie kúpeľné strediská s bohatým spoločenským životom pulzujúcim v Uhorsku. 1. júla 1895 sa prišla do Bardejovských kúpeľov liečiť a oddýchnuť si cisárovná Alžbeta, manželka cisára Františka Jozefa, známa ako Sissi.

Ďalšia zastávka nasleduje hneď po pár kilometroch v Bardejove, ktorý je vďaka zachovanému opevnenému stredovekému centru mesta jednou z 30 slovenských kultúrnych a prírodných pamiatok zapísaných v zozname svetového dedičstva UNESCO. V centre mesta sa koná tradičný festival Švejkove pivné dni, počas ktorých ponúkajú návštevníkom 50 druhov čapovaného piva, ale ospalá atmosféra panujúca v skorých poobedňajších hodinách v centre mesta tomu vôbec nenasvedčuje. Údajne sa to naplní až podvečer.

Z Bardejova máme v pláne s jednou zastávkou, pre ktorú boli vybraté „kúpele“ Ružbachy s prírodným výtvorom - travertínovým jazierkom Ružbašský Kráter, docestovať až domov a tým zavŕšiť ďalší vydarený turistický výlet.

 

Text a foto: Anton Opial