thumb aÁkov 021Turista - záujemca o návštevu Oravy sa na internete s istotou dozvie, že môže navštíviť Roháče (Západné Tatry) Oravské Beskydy s najvyššou Bobiou horou, Oravskú Maguru, Oravskú priehradu či Oravský hrad, Chočské vrchy a Veľkú Fatru (Šípsku) a samozrejme komerčne ladené pozvánky na Oravice a početné lyžiarske strediská.

Turista - záujemca o návštevu Oravy sa na internete s istotou dozvie, že môže navštíviť Roháče (Západné Tatry) Oravské Beskydy s najvyššou Bobiou horou, Oravskú Maguru, Oravskú priehradu či Oravský hrad, Chočské vrchy a Veľkú Fatru (Šípsku) a samozrejme komerčne ladené pozvánky na Oravice a početné lyžiarske strediská.

Kto však napriek tomuto ich vyselektovaniu za okraj záujmu turistov objaví ich príťažlivú krásu a tá si ho podmaní, ten na tento kraj určite nezabudne a rád sa doň bude vracať. Medzi obdivovateľov tohto nádherného regiónu patria aj kysuckí turisti seniori, ktorí sa za poznávaním ďalšej časti Oravy vybrali vo štvrtok 11. apríla 2019. Aj keď viacerí skalní členovia „pauzovali“ pre zdravotné problémy zúčastnilo sa potulky 14 účastníkov. Naše prvé kroky vedú od zastávky autobusu na hlavnej ceste Ružomberok Dolný Kubín cez dedinu Jasenová popri evanjelickom kostole z roku 1836 až na hlavnú prístupovú cestu v dedine. Za potokom nás upúta zrekonštruovaná budova klasicistického kaštieľa. Z dediny vychádzame povyše obecného úradu cestou smerom na západ.

Dnešná trasa, podobne ako doteraz veľa iných, vedie neznačenými cestami. No nie až tak celkom. Značnú časť z nej sa budeme orientovať cykloturistickým značením. Za dedinou dvojitým oblúkom poľnej cesty stúpame na nezalesnený hrebeň – hranicu katastrov Jasenovej a Oravskej Poruby. Na holom hrebeni sa účinok studeného vetra fúkajúceho zo severovýchodu ešte znásobuje. S chladom sa musíme vyrovnať – na to sme pripravení, no horšie je to, že prevláda pomerne nízka oblačnosť brániaca v rozhľadoch a to už musí mrzieť. Územie s veľkým podielom poľnohospodársky využívaných plôch a mierne zvlnený terén ponúkajúci široké výhľady sú ideálne na takéto potulky. Dnes však pre nízku oblačnosť nevidíme ani najvyšší vrch v okolí – Veľký Choč 1611 m, vzdialený vzdušnou čiarou ani nie päť kilometrov.

O niečo lepšie podmienky v opačnom smere nám umožňujú vidieť zjazdovku na Kubínskej holi a hrebeň Oravskej Magury čo je raz tak ďalej. Na lúkach, ktorými pomaly stúpame sa darí prvosienke jarnej a tak aj napriek nie práve najvhodnejšiemu počasiu na zber si cestou predsa len odtrhneme zopár kvietkov z ktorých raz bude chutný čaj. Po vyše hodine stúpania prichádzame na najvyšší bod trasy, z časti zalesnenú kótu Hrádok 717 m, ktorej tiež hovoria Štyri chotáre. Stretajú sa tu katastre obcí Jasenová, Oravská Poruba, Žaškov a Komjatná. Z vrcholu sa otvorili nové horizonty západným smerom, ale aj tie sú z toho istého súdka ako predchádzajúce. Aj s temenom vidíme len kótu Ostré 1066 m a všetky ostatné majú „svoje hlavy v oblakoch“. Čas pokročil a nastáva doba na nejaké občerstvenie. Aj keď miesto na ktorom sa nachádzame by bolo za pteplého počasia ideálnym na oddych poberáme sa asi o 200 m ďalej a zastavujeme za pomerne rozložitým porastom krovitých drevín, ktorý nás ako tak chráni pred nepríjemným vetrom. Po prestávke už pre dnešný deň končíme so stúpajúcimi úsekmi. Vzhľadom na slabú dohľadnosť vypúšťame prechod cez Zemiansky diel, vysoký 717 m, z ktorého sme predpokladali ďaleké výhľady. Z dosť veľkej diaľky nás cestou upútalo pasúce sa stádo oviec aj keď prvá riedka tráva nedosahuje hádam ani 10 cm. Najskôr sa tešíme, že si ovečky obzrieme trochu z bližšia, no napokon sa to obrátilo úplne naopak. Ovečky sa rozhodli prísť až k nám a potom nás ešte dva krát nútili zastať, keď nám splašené križovali cestu. Koniec ich podivnému správaniu urobil až psík na povel pastiera, ktorý ich v priebehu pár sekúnd dostal do jedného upokojeného kŕdľa. Po zídení z pasienkov do údolia Žaškovského potoka musíme ísť asfaltkou nielen cez celý Žaškov, kde sa zastavujeme na teplé občerstvenie v miestnej pizzerii s veľmi úslužným personálom, ale ešte aj ďalšie dva kilometre na železničnú stanicu do Párnice.

 

Text a foto: Anton Opial