thumb Tosknsko 025Kyjovskú pahorkatinu - geomorfologický celok o rozlohe 482 km² ohraničuje z jednej strany Dolnomoravský úval a z druhej pohoria Ždánický les a Chřiby. Reliéf pahorkatiny je mierne z vlnený s plochými chrbtami rozvodníc a širokými údoliami. Takýto typ zvlnenej krajiny sa už nikde na území Českej republiky nenachádza a pre podobnosť reliéfu jej tiež hovoria Moravské Toskánsko. Ako jedno z najfotogenickejších miest, nielen v Českej republike, ho renomovaný časopis Condé Nast Traveller zaradil medzi 50-tku najkrajších miest sveta.

„Overiť si to“ sa v sobotu a nedeľu 23.-24. marca 2019 vybrali aj kysuckí turisti v rámci autobusového výletu, ktorý zorganizoval Klub turistiky Vysoká nad Kysucou. Po viac ako 250-tich kilometroch strávených v autobuse začali turistický deň, na pre viacerých už známom mieste, v blízkosti zachovalých sadov mandlí pri meste Hustopeče, ktoré sme navštívili aj na jar v roku 2017. Mesto Hustopeče práve počas tohto víkendu organizuje každoročné Slávnosti mandloní a vína a tak sa hneď na úvod miešame so skupinkami návštevníkov smerujúcich po náučnom chodníku Mandloňová stezka na Hustopečský starý vrch 308 m, na ktorom sa nachádza väčšina z pôvodných mandľových sadov. Tých tu bolo v 60. rokoch minulého storočia vysadených viac ako 50 000 kusov na ploche 180 hektárov. Návrat po dvoch rokoch stál za to. Aj keď stromy v nižších polohách ešte len začínali roztvárať kvetné púčiky, časť sadu na samom temene Starého vrchu bola v plnom rozkvete. Teplé slnečné počasie prispievalo k úžasnej pohode, ktorú trochu kazil silný opar zabraňujúci výhľadom do diaľky ku ktorým neprispel ani výstup na 12 m vysokú rozhľadňu, čo sa však dalo oželieť pri pohľade na sortiment v predajných stánkoch Mandlárne – rodinného podniku produkujúceho výrobky s vôňou a chuťou mandlí, a kompenzovať to ochutnávkou ponúkaných, hlavne tekutých, sortimentov.

Cestou k autobusu, ktorý nás čaká na konci dediny Kurdějova, upútali stovky rozkvitnutých jasnožltých kvetov hlaváčika jarného na stepných svahoch Kamenného vrchu – vyhláseného v roku 1956 za prírodnú pamiatku.

Z Kurdějova sa presúvame asi 35 kilometrov autobusom do obce Lovčice na rozhraní Ždánického lesa a Kyjovskej pahorkatiny, kde začína druhá časť na dnes plánovanej turistickej trasy. My mierime najskôr na plochý chrbát z ktorého schádzame cestou oddeľujúcou vinohrady a ovocné sady k Soudnemu potoku, aby sme za ním opäť prekonali na miestne pomery značné stúpanie (110 m) k dedine Ostrovánky z ktorej sa nám na najbližšom horizonte ukazuje silueta Bukovanského veterného mlyna, kam máme namierené. Na rázcestí pri kaplnke Panny Márie si všímame novovysadenú obojstrannú lipovú alej so zatiaľ prázdnymi bielymi betónovými podstavcami. Až keď sa zvedaví priblížime môžeme si na každom prečítať meno panovníka a roky jeho vládnutia, ktoré na seba nadväzujú. Postupne prechádzajúc touto 650 m dlhou alejou si vytvárame vlastný zámer tohto diela. Ten nám napokon potvrdzuje sprievodkyňa v Mlyne. Jedná sa o Alej českých panovníkov – atraktivitu, ktorá nemá obdoby nielen v Českej republike, ale hádam ani nikde inde v Európe. Na podstavcoch postupne pribudne k štyrom zatiaľ umiestneným sochám Praotca Čecha, Kroka, Libuše a Přemysla Oráče ďalších 75 sôch českých panovníkov. Autorom tejto nesporne unikátnej myšlienky je majiteľ hotelového areálu Bukovanský mlýn pozostávajúceho z asi desiatky objektov postavených v tradičnom štýle Moravského Slovácka a dominujúcou 15 m vysokou stavbou veterného mlyna, ktorý z vyhliadky poskytne za dobrého počasia super výhľady. K nášmu sklamaniu však musíme počas pobytu využiť len Záhradnú časť (našťastie panuje teplé jarné počasie), pretože objekt reštaurácie je v sobotné popoludnie vyhradený mladomanželom a svadobčanom.

Väčšina z účastníkov výletu sa napokon presúva autobusom, čakajúcim na priľahlom parkovisku, do Kyjova , no silné turistické jadro prekonáva ďalších 7 kilometrov peši. Po individuálnom spoznávaní tohto vinárskeho mestečka využívame čas a j na oneskorený obed a podvečer máme čo robiť, aby sme na dohovorenú 18-tu hodinu prišli na ubytovanie, ktoré máme zabezpečené v „susednom“ mestečku Bzenec.

Druhý deň začíname hneď po raňajkách presunom do dvoj obce Svatobořice-Mistřín odkiaľ nás už čaká plánovaná trasa centrom Moravského Toskánska. Začíname „bez okolkov“ stúpaním, ktoré začína už v obci, na plochý chrbát na ktorom sa po skončení stúpania ocitáme v nadmorskej výške 277 m – najvyššom bode celej dnešnej trasy. Cestou k nemu sme mali po celý čas priamo pred sebou dominantný kopec Babí lom 417 m – najvyšší bod Kyjovskej pahorkatiny (u ktorého sa môžete stretnúť tiež s názvom Strážovský kopec, v skrátenej domácej podobe „Stražovják“), ktorý ľahko identifikujete podľa 60 m vysokého kovového vysielača.

Celou trasou sa pohybujeme v kultúrnej krajine pretvorenej na lány úrodných polí, viníc a sadov popretkávaných početnými remízkami medzi obcami Svatobořice-Mistřín – Strážovice – Stavěšice – Šardice a Nenčice, kde na nás, po prejdených 15- tich kilometroch nádhernou krajinou s neopakovateľným reliéfom, nad ktorou už prevzala plnú moc nastupujúca jar, čaká autobus. Pretože po celej dnešnej trase bola možnosť občerstvenia limitovaná len zásobami nesenými v ruksakoch, vrhli sme sa po príchode k autobusu, ako včely počas rabovky, na zásoby plechovkového piva v autobuse.

Po zvládnutí „najhoršieho“ sa presúvame do reštaurácie Hovoranský hostinec v Hovoranoch, známych „potůčkem, co tiše plyne dolu“ , v ktorom zabezpečujeme odstránenie ďalšieho zla – hladu. Po naplnení týchto základných životných potrieb usadáme do autobusu spokojní a pripravení na dlhú spiatočnú cestu, ktorou završujeme vydarenú turistickú dvoj dňovku.

 

Text a foto: Anton Opial