thumb Hainburg 002V druhej polovici februára na Kysuciach zvyčajne ešte vládne pravé zimné počasie. Umožniť peším turistom predčasne výlet v prostredí s jarným počasím pripravil Klub turistiky Vysoká nad Kysucou autobusový turistický výlet za poznávaním najbližšieho rakúskeho mestečka – Hainburgu, ktorý sa uskutočnil v sobotu 23. februára 2019. Aj keď autobus nebol plne obsadený, a j z dôvodu odhlásenia sa piatich účastníkov pre chrípkové ochorenie, tí čo výlet absolvovali určite banovať nebudú. Po zime so snehom a ľadom, od opustenia Stredného Považia, cestou k nášmu cieľu už niet ani stopy.

Po zaparkovaní autobusu na parkovisku pri mestskom kúpalisku sa k nám v meste pridáva 8 turistov z KST Slovnaft Bratislava, ktorí s nami absolvujú celú plánovanú trasu. Od Uhorskej brány nás hneď na úvod čaká výstup po chodníku kľukatiacom sa strmým severným svahom vrchu Schlosberg 291 m. Strmšie miesta chodník prekonáva sústavou schodíkov. Na temene Schlosbergu sa nachádza zakonzervovaná zrúcanina hradu Hainburg, ktorého vznik datujú historici do roku 1050. Dodnes sa z hradu zachovala len časť paláca, kaplnka a obytná veža. K jeho zániku prispeli Turci, ktorí hrad počiatkom 17. storočia dobyli a následne vypálili. Z vyhliadky na hradbách, ale aj z prístupných miest za jeho hradbami, sú veľmi pekné výhľady. Všetkým, bez výnimky, učarili výhľady na slnkom zaliate podhradie – na mestečko Hainburg rozložené v uzavretom kruhu okolo celého hradného vrchu. Jasné ráno postupne k obedu vystriedala od severozápadu blížiaca sa oblačnosť a na nížinách vždy prítomný opar. Severozápadným smerom, nám Zdenko – vysocký rodák teraz žijúci v Pezinku ukazuje, len na čestné slovo viditeľné, kontúry Schneebergu – k Viedni najbližšej alpskej dvoj tisícovky – na ktorej sme boli počas vlaňajšej jesene. Poobede, pri schádzaní z Braunsbergu, už bol masív Schnebergu viditeľný celkom jasne. Smerom na sever dohľadnosť končí v rozsiahlych nížinách Weinviertelu (Vínnej štvrti). Východnejšie, za riekou Moravou, vidieť najjužnejšie kopce Malých Karpát s dominantnou Devínskou Kobylou 514 m a Kamzíkom 439, ktorý sa nedá pomýliť vďaka 194 m vysokej televíznej veži. Na úpätí Karpát je vidieť sídlisko Karlovu Ves a najznámejšie bratislavské dominanty – Hrad, mosty SNP a Apolo, Petržalku aj dymiace komíny Slovnaftu.

Za hradbami na slniečku si dopriavame čas na odpočinok vyplnený svačinou. Hrad opúšťame pre zmenu inou cestou a mestskými uličkami schádzame na breh Dunaja. Pri pohľade na valiace sa mohutné masy vody sa „rodí“ nápad na splav Dunaja z Hainburgu do Bratislavy na raftových člnoch – ale ten príde na rad až v lete.

V smere toku pokračujeme asi dva kilometre k zrúcanine ďalšieho, pravdepodobne strážneho hradu postaveného na 30 m vysokej skale priamo nad tokom Dunaja Röthelsteinu. Cestou sú z nábrežia dobre viditeľné časti zachovaného mohutného stredovekého opevnenia mesta , ktoré malo dĺžku 2,5-3 km (aj odborníci majú problém s určením jeho skutočnej dĺžky). Jeho súčasťou boli aj tri dochované mestské brány Uhorská, Viedenská a Rybárska.

Pokračujúc popri Dunaji sa mnohí z účastníkov stretávajú po prvý krát s prejavmi prítomnosti bobra (Bobor vodný – Castor fiber) v podobe „do ceruzky zastrúhaných“ stromov rastúcich na brehu tohto európskeho veľtoku. Cestu chodníkom spestrujú dva skalné tunely vytesané do skalných rebier vrchu Brauensberg a spestrením z iného súdka sú priľahlé stráne plné rozkvitnutých snežienok, aj keď tie svoju krásu nemôžu v studenom počasí ukázať naplno. Od Röthelsteinu máme pred sebou ešte výstup na vrch Brauensberg 346 m, ktorý je pre pohodlnejších turistov prístupný aj kvalitnou asfaltovou cestou. My sme však turisti. Očakávaná odmena v podobe ďalekých výhľadov je však trochu sklamaním – vrchol kopca je už značne zarastený krovitým porastom, ktorý obmedzuje výhľady hlavne na sútok Moravy s Dunajom a hrad Devín.

K autobusu to pekne strmým chodníkom netrvá dlho a tak nám po zídení do Hainburgu ostáva ešte kalkulovaná hodina času na návštevu a prípadné nákupy v obchodnom centre Galeria Danubia Hainburg, po ktorej sa na minútu presne vydávame na spiatočnú cestu.

 

Text a foto: Anton Opial