thumb Horn Tßina 021Tridsať dva kilometrov zo Žiliny a takmer hodina cesty autobusom, tak ďaleko je Horná Tížina a tak dlho trvá cesta autobusom do nej. V tomto najvýchodnejšom kúte Kysuckej vrchoviny začíname v utorok 20. marca 2018 svoju ďalšiu seniorskú potulku v rámci ktorej sa porozhliadneme po doposiaľ nepoznanej časti Kysuckej vrchoviny.

S trochou fantázie môžeme povedať, že sa dnes budeme túlať po Jánošíkových chodníčkoch. O tom, či práve tadeto naozaj chodieval aj Jánošík, sa môžeme len domnievať. Ale pravdepodobnosť je tu veľká. Veď tadeto to bolo na Kysuce - do Radôstky, Bystrice, Krásna, Čadce, Staškova či Zákopčia, ale aj do susedného Sliezska, kde si jeho kamarát Tomáš Uhorčík našiel ženu a zanechal zbojníčenie, či Poľska, odkiaľ pochádzali viacerí členovia jeho zbojníckej družiny, najbližšie.

Z konečnej zastávky SAD Rusnákovci pokračujeme proti toku Tížinského potoka, prechádzame popri budove starej školy, ktorá má asi tú smolu, že nepamätá vyššie spomínaného ľudového hrdinu a tak sa asi na jej údržbu peniaze v obecnom rozpočte ani vo fondoch nenájdu. Žiaľ takýto stav je aj v obciach ktoré sa nemôžu chváliť zbojníckou históriou. Za poslednými domami osady Rojkové prechádzame na opačný breh Tížinskeho potoka a pokračujeme spevnenou cestou, ktorou po jeden a štvrť kilometri prichádzame na rázcestie pred osadou Káčerovci. Tu nasleduje krátka prestávka na oddych a posilnenie – činnosť, ktorá je nutná bez ohľadu na to aké práve panuje počasie, aj keď práve ono určuje dobu jej trvania.

Žltá turistická značka nás vedie ďalej v miernom stúpaní až na úpätie 992 m vysokého Mravečníka. Po dosiahnutí lesnej cesty pokračujeme po nej západným smerom až do sedla Lutiška na rozhraní katastrov Hornej Tížiny, Lutíš a Belej. Juhozápadným smerom, v predĺžení za dolinou Kubíkovej, sú v panujúcej nízkej oblačnosti ešte na dohľad mohutná Magura 921 m s o niečo nižšou Črchľou 781 patriace do Kysuckých bradiel – podcelku Kysuckej vrchoviny.

Ďalšia časť trasy mala byť „výhľadová“, no musíme sa uspokojiť s tým, čo nám počasie umožňuje. Po miernom stúpaní prichádzame na kótu s nadmorskou výškou 711 m, ktorá je v lesníckych mapách označená zvláštnym názvom „Nad Babisaky“. Priamo pod nami, v doline potoka Radôstka, sa rozkladajú lutišské osady Mišovci, Skaličanovci a Novákovci. Z plytkého sedielka pokračuje ďalší úsek trasy mierne stúpajúc na Bučník s vysielačom a potom lesom až na kótu Trojchotár 702 m s lavičkami a ohniskom. Pokus o zahriatie sa počas krátkej prestávky pri ohníku nevyšiel. Po vzbĺknutí obschnutého „šmania“ sa mokrým haluziam horieť nechcelo a tak sa nezohriatí poberáme ďalej. Cesta vedie rozložitým nezalesneným hrebeňom s len veľmi malými prevýšeniami a „výhľadmi“ na obe strany hrebeňa. Po chvíli sme pri atraktívnej novopostavenej zvoničke nad osadou Ježíkovci a rozhodujeme ako ďalej.

Pôvodný plán skončiť v obci Lutiše zavrhujeme, pretože z informácii získaných pri príprave tejto potulky viem, že by sme na autobusový spoj do Žiliny museli v tomto studenom počasí viac ako hodinu čakať vonku. Len si predstavte: žiadna krčma či reštaurácia a pizzeriu otvárajú až po odchode nášho spoja. A tak prichádza na rad druhý variant, pri ktorom nám bude podľa odhadu zase chýbať 10 minút do odchodu spoja zo zastávky Horný Vadičov, Galierovci.

Vrchol Zlieňa obchádzame silne erodovanou zvážnicou juhovýchodným svahom a potom na krátkom úseku pokračujeme červenou značkou do sedla Pod Zlieňom. Tu nechávame značku značkou, neznačenou cestou schádzame lesom do doliny Dlhého potoka a popri ňom do osady Galierovci. A opäť raz šťastie. Práve prichádzame k autobusovej zastávke, keď sa tu otáča autobus, ktorý meškal akurát tých 10 minút o ktoré by sme ho neboli stihli. No pokiaľ my sme mali radosť, že autobus meškal, pán vodič bol naopak rozladený keď videl, že bude musieť meškanie ešte zvýšiť predajom jedenástich cestovných lístkov.

Ale hlavne, že sa vezieme, pretože miestna krčma bola aj tak zatvorená a na ďalší autobus by sme boli museli aj tu čakať takmer hodinu vonku.

Tento šťastný záver by sa parilo okomentovať nejakou ľudovou múdrosťou. Ale ktorú vybrať – Aj slepá kura zrno nájde, Keď je šťastie unavené ..., alebo nedajbože to, že Hlúpi majú šťastie?

 

Text a foto: Anton Opial