thumb Turiec SklabiŚa 043Ako cieľ ďalších seniorských potuliek, vo štvrtok 15. marca 2018, bol zvolený Sklabinský hrad – presnejšie zbytky jeho ruín. Hrad je však až takmer na konci 12 kilometrovej trasy, ktorá nás čaká. Ráno si v centre Martina „ordinujeme“ pol hodinovú prestávku, ktorú aktívne využívajú milovníčky rannej kávy. Lenže, nie každej chutí káva, ktorá je v tejto dennej dobe práve v ponuke v jednom či dvoch otvorených bufetoch, a tak ďalšia prestávka nasleduje o pár metrov ďalej v reštaurácii ktorá disponuje širším sortimentom podávanej kávy. A aby všetko nešlo tak ako bolo v pláne, na Sklabinskej ulici, po opustení intravilánu Martina zisťujeme, že sme mali pri Národnom cintoríne odbočiť vľavo. Situáciu však operatívne zvládame skratkou prechodom cez trávnaté pole.

V Tomčanoch nás už čaká sprievodca v Súkromnom leteckom múzeu s necelou dvadsiatkou viac ako tridsať ročných lietadiel, ktoré sa zanietencom lietania podarilo získať, zhromaždiť a verme, že vďaka ich snahe a obetavosti o ne, aj natrvalo zachovať. Medzi vystavenými exponátmi hrá prím Turbolet L 410, ako svedok krvavej tragédie, keď pri uskutočnenom únose s cieľom v SRN 8.júna 1972 z pravidelnej linky Karlove Vary – Praha bol únoscami zastrelený kapitán lietadla Ján Mičica, rodák zo Zástrania pri Žiline.

Nemilé prekvapenie nás čaká po odchode z múzea, keď zisťujem, že na turistických mapách značená cyklotrasa do Diakoviec je rovnako fiktívna ako polovica poľnej cesty, ktorá zmizla scelením susedných parciel . Našťastie si to odnášajú len naše topánky, keď sa v krátkom úseku nemôžeme vyhnúť jestvujúcej poľnej ceste rozblatenej včerajším dažďom a poľnohospodárskou technikou. Od Diakoviec sa to zasa dostáva do „normálu“. Hodný kus za dedinou prechádzame bezmenný potôčik a stúpame pod dvojicu elektrických vedení vysokého napätia a na hrebienku ktorým prechádzajú sa rozhodujeme pre svačinovú prestávku. Po počiatočnom zamračenom ráne sa tešíme teplým lúčom slnka a výhľadom na Turčianskú kotlinu – poetickejšie nazývanú Turčianskou záhradkou, ktoré nám počasie dovoľuje.

Po prestávke nás čakajú ešte štyri kilometre po poľných, spevnených aj nespevnených cestách, kľukatiacich sa Sklabinským predhorím, jedným z podcelkov Turčianskej kotliny, v ktorom sme všetci po prvý krát. A v tomto roku si tiež po prvý krát môžeme v takmer neprerušovanom speve škovránkov vychutnávať blížiacu sa jar. Nádherná nenáročná túlačka po neznačkovaných cestách už potrebovala len lepšiu dohľadnosť.

K zrúcanine Sklabinského hradu prichádzame rozsiahlymi poľnohospodárskymi pozemkami od severozápadu odkiaľ sa zhora dívame na zrúcaniny starého aj nového hradu, ktoré si už o chvíľu obzeráme detailnejšie zblízka. Záver potom patrí kupovaniu suvenírov a prehliadke malého múzea zameraného na históriu hradu.

Pri schádzaní z hradného kopca vidíme ako cestou pod nami práve odchádza autobus do Martina. Nevadí, o hodinu pôjde ďalší. Schádzame do Sklabinského Podzámku kde v prvom rade kalíme vodu Kantorského potoka zmývaním blata z topánok. V dedinke so sedemdesiatkou domov, učupenej pod Katovou skalou pri ústí Kantorskej doliny, otvárajú aj predajňu potravín aj krčmu až v poobedňajších hodinách a tak už dvadsať minút pred odchodom ďalšieho autobusového spoja okupujeme zastávku SAD.

 

Text a Foto: Anton Opial