thumb Hrüavskā ostatky 034Peši a za jeden deň! Aj na to si trúfli turisti seniori a na potulkách v sobotu 10. februára 2018 prešli na „jeden záťah“ územím Slovenska, Poľska aj Česka. Uskutočniť a zvládnuť takýto výlet však nie je až taký problém, keď sa zacestuje na to správne miesto. V našom prípade to bola obec Čierne, ktorá - v rozmenení na drobné - reprezentuje Slovensko v tomto bode svojou chotárnou hranicou.

V Európe sa takýchto miest nachádza 48 a Slovensko ich má 5. Na obídenie, alebo lepšie povedané oboplávanie, dvoch z nich SK/UA/H a SK/A/CZ by sme potrebovali nejaké plavidlo, pretože hraničný bod sa nachádza v prvom prípade strede vodného toku a v tom druhom v strede sútoku dvoch riek. Tie zostávajúce tri sa dajú obísť suchou nohou, no: k trojhraničiu SK/PL/UA je treba prejsť minimálne 10 km peši a ešte sa aj vrátiť, to štvrté SK/H/A je zase ďaleko z Kysúc a tak nám ostalo to „naše“.

Začíname v Čiernom – presnejšie na Vyšnom konci, Polesí. Žltá turistická značka nás vedie juhovýchodným smerom. Za dedinou prechádzame riečku Čierňanku a pomaly sa pred nami z hmly vynára silueta „najdlhšieho“ mosta na prvom vybudovanom úseku D3 dlhom 12,3 km. Mimochodom, napadla vás niekedy otázka: kedy by boli museli začať budovať svoje diaľnice Taliani, keby ich stavali takým tempom ako sa stavajú na Slovensku? Ja odhadujem, že tak niekedy okolo roku 1300-1600 pred našim letopočtom.

Od Čierňanky už pokračujeme popri jej pravostrannom prítoku Čadečke (Czadeczke), ktorá pramení na južnom úpätí Ochodzitej. Po 700 m zahýbame z cesty vpravo, a prejdením potôčika Latonka vchádzame do Poľska. Pred osadou Głębokie využívame novučičký prístrešok, vybudovaný na cyklotrase, na malé občerstvenie.

Na najbližšej križovatke turistických značiek odbočujeme na zelenú a po trochu klzkých cestách začíname stúpať do Jaworzynky. Hmla neustupuje. S tým, že nebudú žiadne ďaleké výhľady sme zmierení a začíname si vychutnávať zimnú idylku. Po stredajšom snežení a pretrvávajúcom takmer bezvetrí sú všetky stromy obsypané hrubou vrstvou čerstvého snehu. Vychutnávajúc si toto čaro zimy mlčky súhlasím s viacerými povzdychmi typu prečo nemohli byť takéto Vianoce. Postupne prechádzame osadami Za Groň a Krzyž. V strmšom stúpaní cesty ignorujeme odbočku zelenej značky schádzajúcej najskôr do pomerne hlbokej strže, aby na protiľahlom brehu zase strmo stúpala „hore“ do Jaworzynky. My volíme pokračovanie po ceste až na križovatku v miestnej časti Duraje, odkiaľ už po hlavnej ceste smerujeme do centra Jaworzynky.

Zdržiavame sa prehliadkou kostola pw. Matki Boskiej Frydeckiej w Jaworzynce-Trzycatku. Pomenovanie pochádza od kópie sošky Matky Božej, ktorú kedysi priniesli pútnici z Frýdku. Kostol je postavený na mieste pôvodnej murovanej kaplnky z r.1866, ktorá bola nahradená v r. 1948 väčšou, ale drevenou postavenou miestnymi obyvateľmi ako poďakovanie za prežitie II. svetovej vojny. Táto bola v roku 1997 rozobraná a postavená v časti obci Jistebna – Mlaskawka. Na tom samom mieste bol 17.9.1999 konsekrovaný súčasný kostol., ktorého celé vnútorné vybavenie je vyrobená z drevorezby.

Ďalšou, síce len krátkou, zastávkou bol priestor niekdajšej colnice Jaworzynka-Hrčava. Po ceste vedúcej z Bukovca na Hrčavu sa už trúsia skupinky turistov smerujúcich na Hrčavu, kde sa presne na poludnie začínajú Hrčavské ostatky. Stráviť tam určitý čas máme v pláne aj my. Do centra Hrčavy prichádzame pred pol dvanástou a na priestranstve pred obecným úradom je už v plnom prúde zabíjačka. Mašíkovi mäsiar práve oddeľuje hlavu a do vedľajšieho kotla dávajú variť „podhrdlovinu“. Zo stánkov s občerstvením okoštujeme podľa chuti – kto tvarohové alebo jablkové koláče, kto chlieb s bravčovou masťou, alebo aj medových likéroch. Potom sa nakrátko poberáme omrknúť zrekonštruovanú krčmu U Sikory a hneď zase späť, pretože pred obecným úradom sa to už hemží maskami, ľudovými súbormi, ale hlavne množstvom divákov, ktorí sem merali cestu za dobrou zábavou.

Tá po obchôdzke masiek dedinou a kultúrnom programe pred budovou obecného úradu potom pokračovala v kultúrnom dome – no pracne si získavať miesto v neveľkých priestoroch na dobu vymedzenú našim časovým plánom sa nám zdá zbytočné a tak po skončení oficiálneho programu odchádzame najkratšou cestou do Čierneho. Návštevu fyzického Trojhraničia si nechávame na niektorú z ďalších potuliek a tak v záverečnom úseku už len obdivujeme vskutku „obdivu hodné dielo“ - najvyšší diaľničný most v strednej Európe.

O tom, že spoločenský život na tomto Trojhraničí nie je len deklarovaný, potvrdzuje hádam aj 80-tka malých aj veľkých občanov Čierneho smerujúcich na Hrčavu, ktorých sme počas našej polhodinovej cesty z Hrčavy do Čierneho stretli.

 

Text a foto: Anton Opial