thumb Mannska tiesŚava 018Manínsky potok pramení v Súľovských vrchoch, severovýchodne od obce Vrchteplá neďaleko osady Minarčíkovské. Dĺžka jeho toku po sútok s Váhom je 11,3 km. Turistická prechádzka popri jeho toku je vcelku nenáročná a hlavne plná ohromujúcich prírodných výtvorov.

Našu túru, siedmu tohtoročnú seniorskú potulku, začíname v utorok 7. marca 2017 na železničnej stanici v Považskej Teplej. Ešte v stanici prechádzame koľaje a skratkou popri Manínskom potoku vchádzame do Považskej Teplej – pôvodne samostatnej obce, ktorá bola v r. 1979 administratívne pričlenená k Považskej Bystrici. Vedení červenou turistickou značkou prechádzame takmer celou dedinou.

Hneď za ňou ideme okolo chatovej osady a autocampingu Tiesňava rozkladajúcich sa na ľavom brehu Manínskeho potoka. Zatiaľ  všade vládne pokoj a ticho – obe zariadenia sú prevádzkované len sezónne.  Strmé svahy Malého (813 m) a Veľkého Manína (891 m), ktoré vidieť nám bráni nízka oblačnosť, sa v týchto miestach rýchlo „približujú“ k ceste a potoku a my vchádzame do Manínskej tiesňavy, ktorá sa postupne zužuje a v najužšom mieste má šírku iba okolo 4 m a práve v tomto mieste sa zdvíhajú po oboch stranách skoro kolmé skalné steny až do výšky takmer 400 m. Do roku 1933, kedy bolo toto miesto odstrelom skaly rozšírené, neprešiel touto úžinou ani furmanský voz. Povozníci vezúci náklad údajne v tomto mieste museli náklad zložiť, rozobrať voz a po častiach ho preniesť na druhú stranu, poskladať a znova naložiť náklad. Pri pohľade na toto unikátne dielo prírody si je dosť ťažko predstaviť, že ho vytvoril Manínsky potok postupným zarezávaním sa (epigenéza) do zdvíhajúceho sa masívu oboch Manínov. Po vyjdení z najužšieho úseku tiesňavy prechádzame lavičkou na ľavý breh potoka. Na malej „Rozprávkovej lúčke“ ohraničenej potokom a strmo sa zdvíhajúcou skalou sa nachádza Symbolický cintorín – cintorín bez hrobov, pietne miesto na ktorom sú uvedené obete nešťastí v oblasti Súľovských vrchov. Vznikol už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a tabuľka najstaršieho nešťastia má rok 1942. Takýchto cintorínov je na Slovensku vybudovaných viac ako tri desiatky a všetky s jedným mottom: Mŕtvym na pamiatku – živým na výstrahu.

Po následnom prejdení dvoch zákrut opúšťame tiesňavu a vchádzame do malej kotlinky v ktorej sa rozkladá obec Záskalie. Po jej prejdení prichádzame k ďalšiemu miestu kde sa Manínsky potok opäť dostáva „do úzkych“. V týchto miestach si cestu prerazil pomedzi skalné vápencové masívy Kavčej skaly 601 m a Drieňovky 639 m čím vytvoril ďalšiu tiesňavu – Kostoleckú, ktorá sa môže popýšiť najväčšou dutinou zvetraného jadra strechovito vyklenutej vrásy, ktorej hovoria Strecha Slovenska, vzhľadom na fakt, že sa jedná o najväčší výtvor tohto druhu na Slovensku. Na obnažených skalách je možné vidieť takmer všetky typy vrás.

Z tiesňavy vychádzame do ďalšej kotliny v ktorej sa rozkladá obec Kostolec. Južnú kulisu kotlinky tvoria tri samostatné skalné masívy s jedným názvom Bosmany, poskytujúce pekné výhľady na najbližšie okolie. Tie však my dnes nemáme v pláne a pokračujeme cestou popri potoku až k Penziónu Manín – zrekonštruovanej budove pôvodnej ľudovej školy z r. 1927, slúžiacej deťom z Kostolca aj Vrchteplej,  v ktorej istý čas učil aj Peter Jilemnický. Jeho pôsobenie pripomína busta a pamätná tabuľa pri vchode do penziónu aj vkusný interiér reštaurácie. Využívame ho na občerstvenie aj oddych vďaka ústretovosti personálu, ktorý nás obslúžil ešte pred oficiálnou otváracou dobou.

Počas ďalších takmer troch kilometroch našej cesty prechádzame za  miestnou časťou Pastovník ešte jednou úžinou a dostávame sa do Vrchteplej. Aj keď prvá písomná zmienka o tejto obci, ukrytej uprostred Súľovských vrchov, pochádza už z roku 1351 prvý autobusový spoj sem prišiel až 25.11.1954 a elektrina bola do obce zavedená  7. 5.1955.

Záverečný úsek našej trasy pokračuje z obce po žltej turistickej značke na 640 m vysoký hrebeň na ktorom prechádzame do katastra Súľova-Hradnej a rozsiahlymi lúčnatými poľnohospodárskymi pozemkami schádzame do Súľovskej kotliny v miestnej časti Hradná, kde naše potulky tiesňavami Manínskeho potoka končia.

 

Text a foto: Anton Opial