14Už v počiatkoch rozvoja turistiky sa za účelom zlepšenia výhľadov začali budovať na významnejších a hlavne navštevovaných „kopcoch“ rozhľadne – vyhliadkové stavby prečnievajúce okolitý terén. Budované boli najskôr z dreva, neskôr z kameňa, alebo kombinovaním týchto základných stavebných materiálov. Ich jedným spoločným znakom bol tvar veže. Úplne odlišnou stavbou, plniacou funkciu rozhľadne, je Stezka v oblacích na juhozápadnej rázsoche Slamníka 1233 m v pohorí Králicky Sněžník v katastri obce Dolní Morava (okres Ústí nad Orlicí).

Stavba tejto rozhľadne čnejúcej nad okolitý terén v nadmorskej výške 1116 m je skutočne raritou. Do výšky 55 m sa po 710 m dlhej drevenej lávke dostanú aj vozičkári.  Na jej stavbu sa spotrebovalo 380 ton ocele a 550 m³ hranolov a lepeného lamelového dreva zo smrekovca opadavého pochádzajúceho z rakúskych Álp. Jej konštrukcia je kotvená do kamenného podložia v hĺbke 6,5 m, odolať ba mala vetru o rýchlosti 200 km/hod. a za dobrých klimatických podmienok sa môže na nej súčasne pohybovať až 4.000 návštevníkov.

V spojení  s bežkovaním  a pešou  turistikou bola návšteva tejto rozhľadne hlavným cieľom autobusového turistického výletu, ktorý usporiadal Klub turistiky Vysoká nad Kysucou v sobotu 18.2.2017. Aj keď reklama láka na „dych beroucí výhledy“, ktoré rozhľadňa poskytuje, nezabezpečí k tomu to najdôležitejšie – počasie.  S naším príchodom sa okolo 9-tej hodiny síce začína oblačnosť pretrhávať, ale žiaľ nie natoľko, aby sme si užili naozaj ďalekých výhľadov.

Štvorsedačkovou lanovkou bez námahy zdolávame 470 výškových metrov. Po vystúpení na  hornej stanici lanovky už Stezku v oblacích nevidíme, pretože „je v oblacích“. Času máme dosť a tak mierime do útulnej a príjemne vyhriatej chaty Slaměnka na občerstvenie a s nádejou na vyjasnenie. Po chvíľkovom pretrhaní oblačnosti sa opäť zamračilo, ale napriek tomu k nej smerujeme aj keď len podľa smeroviek a po vychodenom chodníku. Cestou na jej vrchol po 700 m dlhom chodníku sa „vyčasuje“ - aspoň pod nami a nakoniec si užívame 10-15 km dohľadnosť smerom do podhoria. Okolité horské hrabene sú stále ukryté v oblačnosti tak, že nevidíme ani vzdušnou čiarou 3 km vzdialený vrch Klepáč 1144 m (po poľsky Trojmorski Wierch), ktorý, ako poľský názov pekne vystihuje, je rozvodím troch morí (Čierne, Severné a Baltské). Na najvyššom bode rozhľadne, po počiatočných odmietaniach, nakoniec každý „odvážne“ vstúpi na Kvapku – hustú sieť poskytujúcu pohľad pod seba z výšky 50 m. Tí ešte odvážnejší si môžu cestu z veže za 50 Kč skrátiť jazdou v 100 m dlhom tobogáne. Ten bol ale počas našej návštevy mimo prevádzku.

Po prehliadke sa bežkári vydávajú do upravených lyžiarskych stôp, ktorých tu na seba nadväzuje celkom 70 km. Ostatní sa poobede presúvame do mestečka Králiky. Najskôr však všetci spoločne ideme (autobusom) na Horu Matky Boží na vrchole ktorej stojí monumentálny kláštor s kostolom Nanebovzatia Panny Márie a kaplnkou Svätých schodov. S výstavbou tohto komplexu sa začalo v r. 1696 a 21.8.1700 bol kostol posvätený. V rokoch 1950-1961 sem bolo internovaných viac ako 500 rehoľníkov a kňazov, čo dnes pripomína Pamätník obetiam internácie.

V mestečku Králiky sa delíme ešte raz.  Časť účastníkov pokračuje autobusom do miestnej časti Dolní Lipka na prehliadku celoročne otvoreného Vojenského múzea v ktorom sú na ploche 2.400 m² vystavené“ ťažká bojová a vojenská technika, munícia, prostriedky osobnej ochrany proti  zbraniam hromadného ničenia, pechotná výstroj a výzbroj. Ostatní mierime obzrieť historickú časť mestečka, ktorého dejiny sa píšu už od roku 1367. Na Veľkom námestí  rozmiestnené stánky s občerstvením a hudobná skupina, zatiaľ len ladiaca svoje nástroje, avizujú nejaké kultúrne podujatie. Ako sa dozvedáme je to už 57. ročník Zimného karnevalu. Poobede sa na námestí stretnú masky a nasleduje kultúrny program zakončený ohňostrojom. Večer potom prebiehajú vo všetkých reštauračných zariadeniach v meste maškarné bály.

Na miestnej autobusovej stanici sa o 15.10 stretávame opäť všetci v autobuse a začíname dlhú cestu domov.

 

Text: Anton Opial

Foto: Jozef Stuchlík a Zdeno Vasilišin