thumb Starā Hamry GrŚ 040Ešte podľa utorkových predpovedí malo byť štvrtkové (24. 11. 2016) počasie jasné až polojasné. Susedia z poza moravskej hranice majú jednu ľudovú múdrosť: „I mistr tesař prý se někdy utne“. Naši meteorológovia nie sú však úzkoprsí a preto sa neutínajú len „někdy“. Nakoniec to ale bolo fajn. Síce zamračené nízkou oblačnosťou, ale teplota niekde k plus desiatim stupňom a vietor len slabý – čo je na pohodovú turistiku treba viac? Peknú lokalitu. A tú sme mali.

Štvrtý tohtoročný diel seniorských potuliek po Morave začíname z autobusovej zastávky Staré Hamry, most. Prechádzame niekdajším centrom obce Staré Hamry. Na jej území obce nechal gróf Oppersdorf v roku 1638 postaviť železný hámor poháňaný vodou. Keď boli neskôr postavené ďalšie hamry v obci Baška začalo sa tým pôvodným hovoriť „staré“ – odtiaľ Staré Hamry. Obec sa od svojho vzniku nachádzala v Sliezsku a až po administratívnych úpravách z roku 1951 im bolo pričlenené aj katastrálne územie na Morave – za riekou Ostravice, ktorá tvorí zemskú hranicu medzi týmito dvomi historickými územiami po celej dĺžke svojho 65 km toku. Po vybudovaní vodného zdroja pitnej vody, priehrady Šance, nastal z tejto časti obce odsun obyvateľov.

U bývalého hotela Horal, zrekonštruovaného, po výstavbe priehrady a zrušení školy U kostola, na základnú školu v ktorej sa vyučovalo do r. 1977, odbočuje žltá značka smerom na Grúň. My si však najskôr robíme krátku zachádzku ku kostolu sv. Jindřicha, mohutnej kamennej stavbe z roku 1865, vedľa ktorého bola postavená budova fary aj miestna škola – dnes už poriadne nahlodané zubom času, a k pomníku Maryčky Magdonovej postavenému zásluhou miestnej TJ Sokol v r. 1933 z vonkajšej strany cintorínskeho múru, kde pochovávali samovrahov. Pri pohľade na „priehradu“ je zrejmý deficit v zásobe vody. Za normálneho stavu sú lúky, na ktorých vidieť aj pôvodné koryto riečky Ostravice, zatopené.

Po návrate k „novej“ škole nás potom čaká dvoj kilometrové stúpanie, cez osadu Pavlonka a popri štyroch ďalších samotách, na rázcestie turistických značiek Janikula na hrebeni Zadných hôr tiahnúcom sa od Bieleho kríža až k sútoku Bielej a Čiernej Ostravice. Od tohto rázcestia už celkom pohodlným chodníkom, takmer po rovine, po 1,5 km prichádzame k hotelu Charbulák na Grúni. Na hlavnom schodišti k údajne najstaršiemu hotelu v Beskydách, ktorý bol vybudovaný v r. 1929 na mieste pôvodnej turistickej útulne z r. 1918 rodinou  Charbulákovou, sídliacou na Grúni už od roku 1816, je však mohutná reťaz spojená visiacim zámkom a z diaľky viditeľná ceduľa ZÁKAZ VSTUPU. Nuž čo, posilňujeme sa na lavičkách pred hotelom a s vidinou teplého občerstvenia počas našej ďalšej trasy sa poberáme ďalej.

O kúsok ďalej prechádzame popri budove Bezručovej školy postavenej na mieste pôvodnej drevenej. Po asi 400 m prichádzame k drevenému kostolíku, ktorý bol v r. 2002 vyhlásený za kultúrnu pamiatku Českej republiky. Tento kostol zasvätený Panne Márii má zaujímavú históriu. V r. 1773  tunajší „pasekář“ Šimon Tomeček postavil pri furmanskej ceste zo Sliezska na Slovensko na kamenný podstavec sochu Panny Márie. Čoskoro sa k soche začali chodiť modliť ľudia z okolia – Grúňa, Řečic aj Turzovky. V tej dobe ešte „Veľká“ Turzovka hraničila so sliezskou hranicou územím dnešného Klokočova. V r. 1847 nechal borovský kaplán Jan Špaček postaviť malú drevenú kaplnku a začali sa sem konať púte. V roku 1887  sa vďaka domaslavickému farárovi Filipovi Habernalovi podarilo zhromaždiť dosť peňazí, aj vďaka jeho prispeniu, na stavbu kostola a tak z dreva vyťaženého na Grúni postavili pod vedením tesárskeho majstra Stanislava Pětroše z Frýdku v r. 1890 kostolík široký 10 m, dlhý 17 m s 20 m vysokou vežou. Kto ešte na Grúni nebol môže sa sem vybrať napríklad v nedeľu pred 24. májom, keď sa tu konajú púte.

Od kostolíka nás čaká stúpanie, po v r. 2006 „z fondov“ zrekonštruovanej miestnej komunikácii“, na  masív Kozleny 886 m, zo svahov ktorej sa ponúkajú nádherné výhľady „našim“ smerom. Za pekného počasia je vidieť podstatnú časť severozápadného Slovenska – od Tatier až po Strážovské vrchy. Aj my sa snažíme identifikovať okolité kopce, no dohľadnosť v nízkej oblačnosti je tak slabá, že toho zas na to určovanie nemáme až tak veľa. Časť tohto hrebeňa Zadných hôr od hotela Charbulák po rázcestie pod Smrkovinou je doposiaľ intenzívne využívaná či už pasením oviec, alebo hovädzieho dobytka mäsového typu. Pôvodný raz krajiny sa udržal aj vďaka vzniku pastierskeho družstva na Grúni v r.  1911. V 70.-80. rokoch minulého storočia družstvo hospodárilo na 91 ha pastvín a chovalo 2.300 oviec. Vybudovaním veľkých ovčinov plánovali chovať až 5.000 ks oviec pôvodného valašského plemena. Aj tu však porevolučné pomery úspešne zvrátili takéto smelé plány. Na svahoch Kozleny stojí vedľa cesty nezvyčajný pomník, postavený valašskej ovci – valaške. Toto plemeno do Beskýd priviedli prví osadníci - Valaši a ono dodnes prežilo tvrdé podmienky celoročného pobytu vonku.

Kúsok za týmto pomníčkom nás zaujme vedľa cesty stojaca drevenica s nápisom Bačovská chyža – JZD Staré Hamry. Jedná sa o historický objekt postavený v roku 1877. V roku 1911 ju odkúpilo spomínané pastierske družstvo a až do r. 1995 slúžila ako „bačovňa“ – pre ubytovanie pastierov oviec a bačov. V súčasnej dobe je v nej stála výstavka venovaná histórii Grúňa a okolia a chovu obcí a hospodárenia v horských pomeroch.

Po nepríjemnom „uvítaní“ na hoteli Charbulák je to na chate Švárna Hanka ešte o čosi drsnejšie. Majiteľ, či nájomca?,  pracujúci so skupinou ďalších chlapov za chatou, schladil náš „predvoj“ po otázke, či by sme mohli dostať kávu slovami, že či si myslíme, že on bude ako debil čakať v týždni v reštaurácii, či mu tam príde nejakých sedem dôchodcov. Darmo, je „mimo sezóna“ a na viac uprostred týždňa to „nesype“ a tak musí ísť aj povestná pohostinnosť bokom.

Lúčnatá hrebeňová časť našej túry, v závere ktorej už vidíme ponad rozvetvenú dolinu Čiernej Ostravice rekreačné zariadenia Bieleho Kríža, končí pred stúpaním v južných svahoch Smrekoviny 924 m a nasledujúce dva kilometre k Bielemu krížu ideme po širokej  dobre udržiavanej lesnej ceste lesom bez možnosti akýchkoľvek výhľadov. Zaujímavým objektom je komplex objektov ekosystémovej stanice – skúmajúcej ekologické dopady priemyslu a globalizácie na okolité lesy a krajinu okolo ktorej prechádzame. Údajne táto stanica patrí medzi štyri najlepšie v tomto obore v rámci Európy. A o niekoľko desiatok metrov ďalej prichádzame k Bielemu krížu, od ktorého bola pomenovaná celá priľahlá oblasť. O jeho pôvode koluje viacero povestí. Všetky však majú spoločný základ – postavený bol na mieste nejakej tragickej udalosti.

Od rána očakávaného občerstvenia sa nám dostáva až v takmer prázdnom hoteli Súľov, odkiaľ nás potom už čaká len, spočiatku po štetovanej ceste nepríjemný, zostup do Klokočova Vrchpredmiera. Hodinové čakanie na autobus do Turzovky trávime v útulnom kútiku zrekonštruovaných potravín určenom na občerstvenie, patriacich firme Čedopol. Odporúčame. Otvorené majú každý deň.

 

Text a foto: Anton Opial