Uveriť predpovediam meteorológov môže byť občas dôvodom k spokojnosti. My sme tak urobili v utorok 15.11.2017, keď sme sledujúc predpoveď počasia „operatívne“ naplánovali ďalšiu z tohtoročnej série seniorských turistických potuliek. Presvedčenie o splnení predpovede počasia napokon vylákalo na Starhrad celkom 16 účastníkov.
Niektorí z nich mali problém pri kúpe cestovných lístkov, keď ich požadovali do stanice Strečno – tá je totiž od 17. 12. 2014 rozhodnutím MDVaRR SR premenovaná na Nezbudskú Lúčku. V súčasnej dobe je na staničnej budove tabuľa s názvom Nezbudská Lúčka – Strečno.
S malým meškaním, spôsobeným výlukou jednej dopravnej koľaje práve pri strečnianských tuneloch, vystupujeme za polojasného a mrazivého predpoludnia na spomínanej zastávke.
Niet sa prečo zdržiavať a tak sa vydávame proti toku Váhu. Uprostred dediny, sledujúc turistickú značku, prechádzame tunelom popod železničnú trať a stúpame na jednu z riečnych terás postupne vytvorených meniacim sa tokom Váhu na juhozápadnom svahu Gábrišovej 565 m. Spodná časť jej juhovýchodného svahu, dnes s peknými zmiešanými porastmi, bola koncom 70-tych rokov minulého storočia veľkým požiariskom.
Pri pohľade späť dominuje 103 m vysoké skalnaté bralo, spôsobujúce v poslednom čase problémy v cestnej doprave, na ktorom stojí hrad Strečno a ďalej vpravo kostol sv. Žofie v Strečne aj za ním na vrchu Zvonica slnkom vysvietený Pamätník francúzskym partizánom. Juhovýchodný horizont, ktorý máme v proti svetle, tvorí tmavá kulisa Domašína 575 m a Rakytia 741 m.
Po takmer dvoch kilometroch schádzame z chodníčka na spevnenú poľnú cestu, ktorá čoskoro zabočí do doliny Hradského potoka. Na krátky čas sa nám z nej na strmom bralnatom svahu ukázali priamo pred nami zrúcaniny nášho cieľa. Pri turistickom rázcestníku Podhradské začína krátke a mierne strmé stúpanie, po zdolaní ktorého stojíme na predhradí. Objekt hradu, najmä zbytkov obytnej veže sa, z poza stromov jeseňou zbavených lístia, strmo zdvíha priamo pred nami. Pri pohľade z cesty, či vlaku nepôsobí až takým mohutným dojmom. Z hornej časti hradu sa ponúkajú krásne výhľady na Domašínsky meander a „schodíkovo“ stúpajúci chrbát Plešela 981 m.
Po nasýtení sa krásou prichádzajú na rad kalórie. Po dlhšom oddychu a nezbytnej fotodokumentácii sa vyberáme naspäť tou istou cestou, ktorú trochu oživíme odbočením z červenej značky a do Nezbudskej Lúčky pokračujeme najskôr cestou popri Váhu, ktorá za železničnými mostmi kopíruje železničnú trať.
Po priblížení sa cesty k Váhu prichádzame už v Nezbudskej Lúčke k nástupišťu kompy. Ako zisťujeme sú medzi nami aj takí, ktorí takýto dopravný prostriedok ešte nevyužili a tak nastupujeme a do katastra Strečna sa teda preplavíme.
Prevoz kompou, ktorá začala premávať v r. 1923 bol viac krát prerušený. No od roku 1993 je táto atrakcia opäť v prevádzke. Pohyb kompy upevnenej o kotviace lano zabezpečuje vodný prúd po vychýlení kýlu plavidla do žiadaného smeru plavby.
Po vystúpení z kompy k nám z protiľahlého brehu dolieha zvuk zvona zo zvonice v Nezbudskej Lúčke ohlasujúci poludnie a tak to máme v pravý čas namierené do Penziónu Irenka – na obed.
Poobede pre návrat k železničnej stanici využívame takmer 160 m dlhú železnú lávku pre peších.
Zájsť si ešte obzrieť jazero Nezbud – zatopený bývalý lom na prírodný asfalt, ktorý je slovenskou raritou – by sme už časovo ťažko stíhali a tak zájdeme poobzerať aspoň kaplnku sv. Jana Nepomuckého na dolnom konci obce.
Spokojní s vyplnenou predpoveďou aj turistickým zážitkom spoločne nasadáme o 15.10 hod. do vlaku smer Žilina.
Text a foto: Anton Opial