thumb Moravskā Kopanice 089Cieľom ďalšieho turistického výletu, ktorý organizoval Klub turistiky Vysoká nad Kysucou, boli Biele Karpaty. Toto pohorie takmer v celej jeho dĺžke (60 km) rozdeľuje štátna hranica na „moravskú“ a „slovenskú“ časť. A naša trasa viedla z Moravy na Slovensko.

Na Morave sme sa rozhodli prejsť časťou zaujímavého regiónu nazvaného podľa typického rozptýleného kopaničiarskeho osídlenia Moravské Kopanice. Jedná sa o územie prihraničných obcí Starý Hrozenkov, Žítková, Vápenice a Vyškovec, ktoré sú súčasťou Moravského Slovácka. Za centrum Moravských Kopaníc je síce považovaný Starý Hrozenkov aj keď je jeho extravilán bez typických samôt.

Podľa encyklopédie obce susediace so Starým Hrozenkovom Žítková, Vápenice, Vyškovec  boli osídlené až v druhej polovici 18. storočia, kedy sem prichádzajú prví osadníci z Uhorska. Boli to predovšetkým  Slováci – sčasti zbehnutí bezzemkovia a kočovní pastieri. Nevytvorili sústredené sídla, ale žili na samotách a v malých osadách vzdialených od seba aj niekoľko sto metrov. Obyvatelia  slováckeho Dolňácka ich volali Kopaničiari. Kopaničiari sa orientovali viac na Slovensko, či už išlo o vzájomné vzťahy, alebo obchod a aj preto je ich nárečie veľmi podobné slovenčine.

V Starom Hrozenkove autobus odbočuje smerom do dedinky Vápenice.  Asfaltka je široká tak akurát na jeden autobus – našťastie sme nestretli žiadne auto v protismere. Pred obecným úradom vystupujú takmer dve tretiny účastníkov, ktorí majú pred sebou dlhšiu trasu. Síce len o štyri kilometre, ale tie sú stále „do kopca“ do susednej obce Vyškovec. Stúpanie terénom, ktorým vedie značka náučného chodníka Okolo Hrozenka , je však pre turistu potešením. Rozsiahle lúčnaté terény občas prerušené malou či väčšou usadlosťou a hlavne výhľady do širokého okolia negujú aj zvýšenú námahu zo stúpania.

Prvé kroky účastníkov, ktorých rozhodnutie využiť na dopravu na Vyškovec autobus bolo ovplyvnené z časti aj seniorským vekom, po zistení, že na horskej chate Vyškovec bude vďaka ochote personálu  možnosť občerstvenia aj keď  do začiatku otváracej doby chýbajú ešte takmer 2 hodiny, smerujú k chate.  Po občerstvení a príchode „výkonnejšej“ skupiny uvoľňujeme miesto a poberáme sa podľa plánu po červenej značke ďalej –veď oni nás dobehnú.

Už zo štátnej cesty vedúcej tesne pod vrcholom Tomkovho vrchu 794 m po hlavnom bielo karpatskom hrebeni sa núkajú nádherné výhľady, najmä na kopaničiarsku časť našej trasy. Cestu zakrátko opúšťame a schádzame k horskej kaplnke Panny Márie Kráľovnej, ktorá bola postavená v r. 1998 a je údajne jediným sakrálnym objektom postaveným na hrebeni Bielych Karpát.  Návštevníka, ktorý si chce cez presklené vstupné dvere pozrieť aj jej interiér príjemne prekvapí pekná mariánska melódia, ktorá sa spúšťa automaticky. O kúsok ďalej v sedielku Hríbovna sa výhľady do okolia ešte rozšíria. Je tu konečná zastávka autobusových liniek a po ľavej strane v smere našej cesty stojí tesne vedľa cesty malý symbolický pamätník pripomínajúci Leteckú bitku nad Bielymi Karpatmi, ktorá sa tu odohrala 29. augusta 1944. V tento deň nemecké stíhacie lietadla napadli  bombardéry 15. Americkej leteckej armády, ktoré mierili zo základne v Taliansku k strategickým cieľom na Ostravsku. Zostrelených bolo 5 bombardérov B-17 v troskách ktorých zahynulo 35 z päťdesiatich členov posádok.

Od pamätníka nás čaká nenáročné stúpanie popri samote Kykula na rázcestie značených chodníkov Pod Kykulou. Ďalej na najvyšší bod našej dnešnej trasy, výborný vyhliadkový vrchol Machnáča 771 m, pokračujeme lúčinatým hrebeňom s množstvom samôt roztrúsených až tesne pod ním v nadmorskej výške okolo 700 m. Na vrchole vyhrievanom ešte intenzívnymi slnečnými lúčmi neskorého leta nás dochádza aj výkonnejšia skupina a nasleduje spoločný časovo neobmedzovaný oddych.

„Škoda, že je taký silný opar“, alebo niečo v podobnom duchu  je vždy počuť z úst turistov najmä na takých výhľadových miestach ako je vrchol Machnáča, keď vládne počasie ako dnes. No v tomto ročnom období  býva znížená dohľadnosť takmer pravidlom. A tak identifikujeme len veľmi slabé obrysy Považského Inovca, Strážovských vrchov, Ilavskej kotliny, Vršatca, Hostýnskych  vrchov a na pozadí Dolnomoravského úvalu vyčnievajúce Chřiby. Škoda!

Pre zostup z vrcholu volíme neznačkovanú východnú, mierne klesajúcu rozložitú rázsochu Machnáča umožňujúcu stále výhľady, z ktorej v závere pokračujeme lesnou cestou ukrytou v zmiešanom smrekovo bukovom poraste a schádzame na hlavnú cestu v miestnej časti Drietomy Dolina. Mobilom si z parkoviska na štátnej hranici privoláme autobus, no dlho sa nevezieme. Vystupujeme pri motoreste v Drietome a na cestu domov sa vydávame až keď si dožičíme trochu oneskorený obed.

 

Text a foto: Anton Opial