thumb Rakytov 2015 053Pretrvávajúce slnečné počasie neskorého babieho leta je pre turistov akoby magnetom, čo ich ťahá z domáceho pohodlia a núka nezabudnuteľné zážitky.

Nechtiac premeškať túto šancu vyberajú sa aj vysockí turisti - seniori - v stredu 4. novembra 2015 na ďalšiu z potuliek po Slovensku. Tip padá na jeden z najkrajších vrcholov Slovenska – veľkofatranský Rakytov. A potom už len pár telefonátov, zabezpečenie dopravného prostriedku a ideme. Ideme? Áno, ale až po rannej oprave auta a s trištvrte hodinovým meškaním. Dôležité však je, že sa výlet koná.

 

Aby sme si šetrili „seniorské“ sily vezieme sa autom až do nadmorskej výšky 1.339 m a parkujeme pred horským hotelom Smrekovica (bývalé rekreačné zariadenie SCP Ružomberok). Hotel je z technických príčin mimo prevádzku a tak bez zdržiavania sa ideme k turistickému rázcestníku od ktorého sa vydávame liptovskou vetvou hlavného hrebeňa Veľkej Fatry. Po asi štvrť hodine sa zastavujeme na bezmennej kóte s nadmorskou výškou 1.410 m na bočnej rázsoche vybiehajúcej zo Skalnej Alpy. Už výhľad z takejto výšky dáva tušiť silu dnešného zážitku z ďalekých výhľadov. Využívame stôl a lavičky na pohodlné posilnenie a pri tom obzeráme viditeľný horizont. Pri orientovaní sa v teréne to nejde bez gestikulácie a tá má za následok, že Majku pripravujem nielen o teplý čaj, ale aj klasickú termosku.

Po nasledujúcich dvoch hodinách chôdze končíme prvú časť dnešnej túry, po zdolaní výživného stúpania zo severného Rakytovského sedla, v nadmorskej výške 1.567 m na vrchole štvrtého najvyššieho vrcholu Veľkej Fatry. Rakytov je známy svojim dokonalým kruhovitým výhľadom. Vysoká riasnatá oblačnosť (cirrus) a množstvo kondenzačných pár po preletoch lietadiel však neznižujú dohľadnosť  a tak si túto jeho prednosť dosýta vychutnávame.  O tom, že z Rakytova vidieť: „Veľkú Fatru, Nízke Tatry, Malú Fatru a Západné Tatry“, alebo „môžete vidieť Západné Tatry – Baníkovsku skupinu v Roháčoch, Nízke Tatry a pri dobrej viditeľnosti i Vysoké Tatry“,  píše každý. Ale Hrb, vyhlásený za geografický stred Slovenska, Ľubietovský Vepor, Sitno, Vtáčnik, Inovec, Lysú horu, či Skrzyczne – najvyšší vrch Sliezskych Beskýd o tom sa zmienka objaví asi len zriedka - ak vôbec. Trávime na vrchole takmer pol hodiny pokiaľ sa rozhodneme po rozdelení našej skupiny pokračovať v ceste. Jozef s Marienkou sa vracajú na Smrekovicu pre auto a my ostatní aj naďalej trápení nízkym jesenným Slnkom, ktoré nás počas celej doby pohybu po hrebeni výdatne oslňuje pokračujeme v pôvodnom azimute.

Úvodné, mierne klesanie do Južného sedla, postupne trápi kolenné kĺby čoraz viac. V schádzaní absolvujeme prechod zaujímavým  útvarom – Skalnou bránou.  Z Južného sedla dáva spiatočný pohľad na Rakytov  konkrétnejší obraz o jeho dominantnosti. Chodník vedie v ďalšom úseku až po rázcestie Sedlo pod Čiernym kameňom bez veľkých prevýšení. Z liptovskej strany traverzujeme kótu s pôvodným názvom Kriačkov  1.398 m, ktorú nejaký odborník, čo vymenil študijnú lavicu za vopred rezervovanú stoličku na Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, v predstave, že tu nemôže nič pokaziť a niečím sa prezentovať musí, premenoval na „ľubozvučnejšie“ znejúci Minčol.

Od rázcestia pokračujeme po červenej značke, v prvej polovici klesaním s príjemným sklonom, ktoré následne naberá na prudkosti a na chodníku pokrytom značnou vrstvou opadaného lístia núti k spomaleniu a maximálnej opatrnosti. Od salašov Nad Malou Tureckou, kde trávime krátky čas na odpočinok využitý debatou s pastierom stáda mladých ovečiek, potom už nasleduje pohodlnejšie klesanie do Strednej Revúcej.

Cez mobil zisťujem polohu nášho mikrobusu a asi po 10-tich minútach od nášho príchodu do dediny ho obsadzujeme a pokračujem do Vyšnej Revúcej, na vopred dohovorenú prehliadku  „Rozprávkovej vtáčej záhradky“, tvorcom ktorej je populárny slovenský prírodovedec a spisovateľ  Miroslav Saniga. Venuje sa nám napriek zdravotnej indispozícii a návštevník musí „zložiť klobúk“ pred jeho odbornosťou, zručnosťou a nadšením a láskou k prírode. Záhradka pri jeho rodnom dome je asi svetový unikát. Nachádza sa tu 60 samorastových kŕmidiel a takmer 130 vtáčích búdok „poskytujúcich najrôznejším vtáčím druhom luxusné ubytovanie s plnou penziou“.  A že im chutí o tom svedčí  možno aj jedna tona skonzumovaného slnečnicového semena ročne. Za ponúknuté knižné publikácie, ktoré nám autor podpisuje, a venuje zdarma, finančne prispievame aspoň na tú slnečnicu.

Čas pokročil, jesenné slnko je už dávno za vysokým horizontom obklopujúcim Revúcku dolinu, ktorú čoraz viac zahaľuje šero skorého podzimného večera, keď sa s poďakovaním lúčime a nastupujeme do mikrobusu na spiatočnú cestu. Tú ešte následne prerušujeme zastávkou na neskorý obed (či skorú večeru?), v reštaurácii rodinného salaša Krajinka. Aj spokojnosť s kvalitným jedlom a obsluhou i atraktívnym interiérom prispela k veľkej spokojnosti z aktívne prežitého dňa.

Vďaka Najvyššiemu!

 

Text: Anton Opial

Foto: Mgr. Vladimír Pekár