thumb KrkonoÁe 2015 047 V relatívne krátkej dobe smerujú svoje kroky za poznávaním najznámejších  českých horstiev  kysuckí turisti, po  augustovej turistike na Šumave, tento krát do Krkonôš. Autobusový výlet organizoval Klub turistiky Vysoká nad Kysucou.

 

Krkonoše sú jedným z geomorfologických celkov Krkonošsko-jeseníckej subprovincie, alebo tiež Sudetskej subprovincie. Svojou rozlohou 454 km² síce figurujú až na 61. mieste zo všetkých 94 geomorfologických celkov na ktoré je Česká vysočina rozdelená, ale čo sa návštevnosti  týka  patrí im, s odhadovaným počtom 10 miliónov návštevníkov ročne, jednoznačne prvenstvo v Českej republike.  Ich atraktivita spočíva v dosahovanej nadmorskej výške a   geomorfologických tvaroch terénu, no bez technického vybavenia – dopravná dostupnosť, ubytovacie možnosti, vybavenosť lanovkami a vlekmi s množstvom udržiavaných zjazdoviek, bežkárskych trás a cyklotrás, by bolo toto číslo podstatne nižšie.

Vzhľadom na vzdialenosť, ktorú do tohto horstva musíme prekonať začína nástup účastníkov v piatok 9.10.2015 už o 01.00 hod. Cestou na západ nás sprevádza vytrvalý a intenzívny dážď, ktorý však s blížiacim sa ránom postupne ustáva. V Špindlerovom Mlyne, k našej veľkej spokojnosti, už neprší, ale obloha je zatiahnutá pomerne nízkou oblačnosťou. Do odchodu autobusového spoja k Špindlerovej boude na hlavnom Krkonošskom hrebeni v nadmorskej výške 1200 m máme necelú hodinu čas, ktorý využívame na nabalenie potrebnej výstroje. Ja stíham odovzdať vedúcej Penziónu Labská, v ktorom budeme dve noci ubytovaní, zoznam účastníkov a ich rozdelenie podľa izieb a dohodnúť sa s ňou, že postupne ako sa budeme z túry vracať nás bude v poobedných hodinách ubytovávať.

Spojový autobus napĺňame hneď na prvej zastávke do posledného miesta, ale postupne ešte pobral aj cestujúcich z ostatných zastávok. Po 8-mich km jazdy vystupujeme na parkovisko pri Špindlerovej boude. Pôvodná chata tu bola vybudovaná už v r. 1874 starostom Bedřichova Františkom Špindlerom. Dnes to je ***hotel s kapacitou pre viac ako 100 nocľažníkov.

Na parkovisku sa delíme na dve skupiny – tých s rýchlejším presunom a tých komótnejších.  Na hrebeni panuje pomerne hustá hmla (nízka oblačnosť ) cez ktorú občas presvitne slnečný kotúč, ale len toľko, aby nám pošteklil nádej, že sa snáď aj trvalejšie ukáže a my čo-to z toho kvôli čomu sme sem prišli aj uvidíme. Ako sa však nakoniec ukázalo, toto prejasnenie oblačnosti  bolo všetko a pre tento deň  už ostalo, len pri tom pošteklení  - až asi na 15 minút pri prameni Labe, keď sa nám v pretrhnutej oblačnosti ukázal kúsok Labskej lúky  s vrcholom Violíka 1.472 m.

Naša dnešná trasa vedie smerom na západ, s malými odchýlkami kopírujúc v oblasti hlavného krkonošského hrebeňa česko-poľskú štátnu hranicu. Z konečnej autobusu v 1.200 m nadmorskej výške pomaly stúpame, s oddychom pri križovatke značiek k Moravskej boude a pri bývalej Petrovej boude (vyhorela 1.8.2011, po odvezení všetkého cenného majetku, asi v rámci „podnikateľského zámeru“ jej privatizéra) až na vrchol Dívčích kamenů (poľsky Slezské kameny) s n. v. 1.414 m, kde si dávame dlhšiu prestávku s občerstvením. Častejšie spoločné prestávky sme si dohodli hneď ráno, aby sme sa v hustej hmle držali stále pohromade a vyhli sa roztrateniu aj prípadnému zablúdeniu. Ďalší úsek trasy sa podobá nízkotatranskej hrebeňovke – kosodrevina, skalnatý terén a ľadovcové kary. Po veľmi kvalitne udržiavanom turistickom chodníku prechádzame cez Mužské kameny 1.417 m odkiaľ schádzame do pomerne hlbokého rozložitého sedla pod Velkým Šišákem 1.410, aby sme vzápätí vystúpili na jeho vrchol. Ďalší vrchol Vysoké kolo (1.509 m) obchádza chodník strmým, rozsiahlym, skalnatým, kamenným morom po jeho severnej strane. V hmle si nedokážeme predstaviť prečo sa v úseku pred záverečnou časťou stúpania objavili popri chodníku reťazové zábradlia. Až pohľad do preriednutej hmly, na vzdialenosť 100-150 m, nám ukáže kolmé (až 200 m vysoké) severné steny Veľkej jamy (Wielki Kocioł Sniežny), v ktorej svoj osud zavŕšilo v takomto a ešte horšom počasí viacero zvedavých turistov.

Od turistického rázcestia Sněžné jamy prichádzame k vrcholovému skalisku Krakonošova kazatelna – na vrchole Vysoké pláně 1.490 m, nachádzajúcej sa tesne vedľa poľskej turistickej chaty „Nad Šniežnymi Kotlami“ , ktorej hovoria aj Wawel. Z Vysokej pláně už potom pohodlne prechádzame cez Violík 1.472 m ku križovatke značiek Česká budka a po ďalšom pol kilometri prichádzame k prameňu rieky Labe, ktorá po 1.154 km končí svoju cestu v Severnom mori. V upravenom prameni je však životne dôležitej tekutiny pramálo. Upúta však kamenná stienka s mozaikovými erbmi miest v Čechách aj v Nemecku, ktorými rieka na svojej ceste k moru preteká. Tu nám spríjemňuje pobyt už spomínané krátke pretrhanie oblačnosti, ktoré ešte pred príchodom k Labskej boude zase končí. Pri návšteve interiéru hotela prichádzame k záveru, že tu by sme sa občerstvenia čoskoro nedočkali a tak, po zistení prevádzkovej doby lanovky na Medvědín, pokračujeme ďalej. Cestou k Vrbatovej boude prechádzame miestami s len tušenými výhľadmi do Labské rokle, aj miestom najvyššej časti Pančavského vodopádu (so 148 metrami najvyšší v ČR), ktorého zrod tu vidíme, zbytkoch vojenského opevnenia z rokov 1936-1939, aj popri pamätníku Bohumila Hanče, ktorý zahynul počas medzinárdného behu na 50 km po hrebeňoch Krkonôš 24.3.1913 spolu s ďalším pretekárom Václavom Vrbatom, ktorého meno nesie chata ku ktorej smerujeme.

„Nezastavujeme, máme spoždění“ a tak pokračujeme po červenej značke, najskôr po prístupovej asfaltkek chate a potom opäť terénom na Medvědín 1.235 m, kde má vrcholovú stanicu sedačková lanovka zo Špindlerovho Mlyna, ktorou sa zvážame do údolia. Po premrznutí  počas jazdy sedačkovou lanovkou volíme k nášmu penziónu (5 km) odvoz miestnymi 9 miestnymi taxíkmi.

„Rýchlejšia skupina“ to z Medvědína zvláda cez osadu Horní Mísečky peši priamo k nášmu penziónu. Na záver tohto dňa len toľko – trasu sme síce prešli v hmle, ale teplota vzduchu bola dosť vysoká, nefúkal vietor a hlavne nepršalo - jednoducho pohoda!

Takmer jasná obloha v sobotu ráno napĺňa všetkých silným optimizmom v predstave, že dnešná túra bude satisfakciou za včerajšie zahmlené počasie. Po raňajkách nasadáme všetci do autobusu a „rýchlejšia“ časť výpravy presadá na prvom parkovisku do autobusovej linky, ktorou sa opäť vyvezú k Špindlerovej boudě.

Druhá skupina pokračuje v ceste autobusom cez Vrchlabí, Černý Důl a Jánske Lázně do Pece pod Sněžkou. Lanovkou sa pohodlne vyvážame cez Růžovú horu až tesne pod samotný vrchol Sněžky. Od Růžovej hory nás už, vďaka dobrej viditeľnosti, priamo z gondoly lanovky očaria ďaleké výhľady. Tieto sú ešte fantastickejšie priamo z najvyššej hory v Čechách - 1.603 m. Dohľadnosť je síce ďaleká, no silu zážitku  trochu znižuje naša neznalosť viditeľných horstiev.

Na vrchole to dnes vyfúkava a tak prichádzajú na  rad čiapky, šatky a kapucne. V Českej poštovni Anežke kupujeme pohľadnice a pečiatkujeme ich štýlovou vrcholovou pečiatkou.  Dnešná poštovna bola uvedená do prevádzky v r. 2007.  Prvá chata na vrchole Sněžky bola postavená ešte v druhej polovici 19. storočia. V nej najskôr sídlila rakúska c.k. telegrafná stanica, ktorá neskôr začala slúžiť ako poštovna až do r. 1938. Jej prevádzka bola opäť obnovená až v r. 1993. Okrem tejto budovy sa na vrchole nachádza 14 m vysoká rotunda – kaplnka sv. Vavrinca, ktorá je vôbec najstarším objektom na tomto vrchole, Polská bouda rozšírená o meteorologickú stanicu a budova lanovej dráhy. Pôvodná lanovka premávala na vrchol Sněžky od r. 1949 do 2.9.2012, kedy sa začalo s budovaním súčasnej.

Pod vrchol Sněžky vedú turistické chodníky to siedmich smerov z Poľska a Česka. No na samotný vrchol sa dá dostať len po červenej značke – Ceste česko-polského priateľstva. Táto bola vzhľadom na spoločnú štátnu hranicu vedúcu turisticky atraktívnymi vrcholmi pohoria budovaná od r. 1962 po uzatvorení vzájomnej medzinárodnej zmluvy. Má dĺžku 28 km a vedie celým úsekom hlavného krkonošského hrebeňa. V roku 1981, po vyhlásení výnimočného stavu v Poľsku, bol prechod hraníc na tomto hrebeni na niekoľko rokov uzavretý. Na vrchole Sněžky bolo dokonca nad miestom hraničnej čiary natiahnuté hrubé lano a zakázaná bola aj akákoľvek komunikácia s osobami na opačnej strane hranice!

Kvalitným chodníkom tejto Cesty priateľstva pohodlne klesáme  o takmer 200 výškových metrov do Obřího sedla v ktorom stojí na poľskom území Slezská chata. Na českej strane bola do r. 1970 v prevádzke Obří bouda, ktorá bola pre naďalej chátrajúci stav v roku 1982 zdemolovaná. K výstavbe jej následkyne už z dôvodu ochrany prírody nedošlo.

Po dlhšom oddychu v príjemnom slnečnom počasí pokračujeme modrou značkou územím pravej arktickej tundry, reliktným dedičstvom štvrtohorného zaľadnenia, k najstaršej aj najväčšej krkonošskej chate (dnes hotelu) s najvyššie prevádzkovanou reštauráciou (1410 m) a vlastným mini pivovarom „Paroháč“ – Luční boudě.

Na chate sa stretávame s „rýchlejšou“ skupinou, ktorá smeruje na Sněžku po svojich z opačného smeru od Špindlerovej boudy a zo Sněžky budú pokračovať po modrej značke cez Obří důl až do Pece pod Sněžkou, kde ich čaká autobus, ktorý nás tam po ránu priviezol.

Pri rekonštrukcii chaty v r. 1869 bol objavený základný kameň pôvodnej chaty s vytesaným letopočtom 1623. Do r. 1938 sa tu intenzívne hospodárilo. No 2.10.1938 pri odsune československého vojska z hraníc, po mníchovskom diktáte, vyhorela. Vina za jej vyhorenie padla na čs. armádu a nemeckí majitelia bolo odškodnení sumou vyše 13 miliónov československých korún. V r. 1938-1940 bola postavená dnešná chata – na tú dobu nadštandartne vybavená pre nemeckých turistov. Okrem dobre vybavených izieb im slúžili čitárne, herne, opravovne lyží, práčovňa aj sušiareň prádla, ktorá sa dochovala dodnes. Súčasťou hospodárskeho krídla boli chlievy pre dobytok, miestnosť na porážku dobytka, udiareň, kováčska vyhňa, pekáreň ... Až do konca vojny bola chata tiež využívaná ako výcvikové stredisko wermachtu. Atmosféra v reštauračných priestoroch, množstvo ponúkaného sortimentu, či činnosť obsluhujúceho personálu zaslúžia obdiv.

Na rozsiahlych rašeliniskách východne od Luční boudy pramení Bílé Labe – 8 km dlhý ľavostranný prítok Labe. Modrá značka „Weberova cesta“  pomenovaná podľa  Wenzela Webera  (1824-1888) dekana z Vrchlabí, ktorý podporoval budovanie značených turistických trás v tomto regióne, vedúca prevažne vysoko nad údolím  severnými svahmi masívu Kozí hřbety nám poobede slúži na priblíženie sa k civilizácii. V spodnej časti údolia krátko odpočívame pri Boudě U Bílého Labe odkiaľ už značka vedie po asfaltovej prístupovej ceste. Na ďalšom úseku Bíleho labe po jeho sútok s Labe u Dívčí lávky je 5 vodopádov. Odbočky k nim žiaľ nie sú nijako označené a tak vidíme len Plotnový vodopád kúsok pod chatou a Velký vodopád (výška 4 m) viditeľné z cesty.

Po príchode na križovatku ciest U Dívčí lávky to „balíme“! Dobu čakania na autobus od Špindlerovej boudy, ktorým sa zvezieme do centra Špindlerovho Mlyna, využívame na občerstvenie, ktoré poskytuje malý bufet.

Na záver tohto dňa umiestnim krátku poznámku venovanú krkonošským „boudam“, ktoré  sa vo význame chata používajú len v tomto regióne. Významné obdobie kolonizácie Krkonôš od polovice 17. do 19. storočia je charakteristické vznikom „budního hospodářství“. Na odlesnených lokalitách horali stavali búdy, využívané v počiatkoch len pri letnom pasení dobytka, no postupne už celoročne. Vznik trvalo odlesnených enkláv s typickými drevenými zrubovými domčekmi a stavbami vtlačil Krkonošiam charakteristický krajinný raz. Keď začalo do Krkonôš prichádzať obdivovať ich krásu postupne čoraz viac turistov stali sa búdy najskôr skromnými hostincami a nocľahárňami, v ktorých sa turisti občerstvovali stravou ich majiteľov – chlebom, mliekom, maslom a tvarohom. Postupne, vďaka možnosti privyrobiť si popri doteraz vykonávanej činnosti, sa búdy začali premieňať v zariadenia cestovného ruchu pomenovávané pôvodným výrazom.

 

V nedeľu ráno balíme a hneď po raňajkách obsadzujeme svoje miesta v autobuse. Program vzhľadom na dlhú cestu domov nie je moc bohatý.  Autobus nás vyváža na hlavný hrebeň Orlických hôr, do sedla Šerlich v nadmorskej výške takmer 1.000 m. Cestou k Orlickým horám sa obloha postupne zaťahovala nízkou oblačnosťou a v sedle nás víta prudký a studený vietor. Aj počas len asi 400 m výstupu z parkoviska k chate T. G. Masaryka na Šerlichu sme nútení použiť na ochranu pred vetrom adekvátne protiopatrenia.

Útulné prostredie vykúrenej chaty je tá najlepšia ochrana pred týmto protivníkom. No pre väčšinu z nás len dočasne. Po obede je totiž v pláne výstup na najvyšší vrch pohoria Velkú Deštnú 1.115 m. Ale turisti sa pre dosiahnutie svojho cieľa nechajú dobrovoľne testovať aj takýmto počasím. Napokon však spokojní s dosiahnutým cieľom, po 1,5 hodine opäť sadajú v ďalšom sedle hlavného hrebeňa s nie príliš priliehavým názvom - Luisino údolí, do vykúreného autobusu, ktorý nás, vďaka presnosti gps-ky a absencii automapy, vezie „okreskami“ Orlického podhůří spokojných k domovu.

 

Text: Anton Opial

Foto: Anton Opial a Mgr. Ján Chromík