thumb umava 2015 028Definícia formuluje turistiku ako súhrn činností súvisiacich s aktívnym pohybom a pobytom v prírode, no jej náplňou je predovšetkým poznávacia činnosť. Samotné cestovanie za poznávaním hlavne vzdialených krajov je časovo náročné a tak na vzdialenejšie miesta, kde sa vyberieme len občas je lepšie vymedziť si viac času. Nie iný dôvod mal aj 9 denný turistický autobusový výlet zameraný na poznávanie najkrajších kútov Šumavy, ktorý v dňoch 14.-22. augusta 2015 usporiadal Klub turistiky Vysoká nad Kysucou. Výletu sa zúčastnilo celkom 46 účastníkov z Kysúc medzi ktorými boli aj dvaja zástupcovia žilinských turistov. Náš Klub turistiky reprezentovalo 12 členov.

 

Šumava je rozsiahle pásmové pohorie, tiahnuce sa pozdĺž južnej hranice Českej republiky medzi Vyšebrodským a Všerubským priesmykom v dĺžke asi 120 km. Je pramennou oblasťou najznámejšej českej rieky Vltavy, no pramení tu aj jej najvýznamnejší prítok „zlatonosná“ Otava. Rozkladá sa po oboch stranách štátnej hranice s Nemeckom a Rakúskom. Jeho šírka aj s podhorím dosahuje až 45 km. Hrebeňom Šumavy prechádza hlavné európske rozvodie medzi Severným a Čiernym morom. Najvyšším vrcholom pohoria je 1.457 m vysoký Velký Javor (Gross Arber), ktorý leží na nemeckej strane Šumavy neďaleko Železné Rudy. Najvyšším vrcholom na českej strane je Plechý nad začiatkom Lipenskej priehrady, ktorý je vysoký 1.378 metrov. Šumava pozostáva zo šiestich geomorfologických podcelkov.

Najrozsiahlejším sú Šumavské pláně s mierne zvlneným povrchom. Rozprestierajú sa na území, ktoré je asi 55 km dlhé a až 20 km široké. Celková plocha tohto priestoru činí 670 km štvorcových. Železnorudská hornatina má plochu asi 200 km štvorcových a rozprestiera sa v najzápadnejšej časti Šumavy v okolí Železnej Rudy. Najvyšším bodom tu je Jezerní hora 1.343 m nad Černým jezerem. Juhovýchodným smerom, až k Vyšebrodskému priesmyku vybieha Trojmezenská hornatina, v ktorej je už zmienená najvyššia hora českej časti Šumavy – Plechý. Najvyššou súčasťou vnútrozemského pásma Šumavy je takmer zalesnená a riedko osídlená Boubínská hornatina s najvyšším vrcholom Boubínom 1.362 m. Má rozlohu takmer 130 km štvorcových. Na ňu nadväzuje Želnavská hornatina, s rozlohou 180 km štvorcových s najznámejším vrcholom Knížecí stolec 1.226 m. Prirodzeným rozhraním medzi pohraničným a vnútrozemským pásmom Šumavy je Vltavická brázda - 136 km štvorcových, ktorou preteká horná Vltava. Je to 2-4 km široké a asi 45 km dlhé, hlboké údolie s početnými rašeliniskami.

Šumava je mimoriadne cenná a človekom doposiaľ málo dotknutá prírodná krajina. Preto je na jej území vyhlásená celá rada prírodných rezervácií, ktoré od roku 1963 zabrala do svojho územia CHKO Šumava. V jej najcennejšej časti bol v roku 1991 zriadený Národný park Šumava, ktorý spoločne s ochranným pásmom pokrýva väčšinu územia Šumavy.

Po takmer dvoch mesiacoch slnečného počasia prišla zákonite zmena, ktorá nás žiaľ zastihla práve uprostred šumavskej prírody. Nakoniec sa však účastníci zhodli v tom, že to prechodné ochladenie bolo vlastne celkom fajn.

Na cestu za novými poznaniami sa vyberáme neskoro v piatkový večer (14.8.). Z Makova, kde sa kolektív skompletoval vyrážame o 22.20 hod. Po predriemanej noci a dvoch povinných bezpečnostných prestávkach parkujeme v sobotu ráno (15.08.) o 7.20 hod. vo Vimperku pred Tescom na doplnenie čerstvých potravín a po hodine, počas ktorej poniektorí zvládli aj rýchlu fotografickú obhliadku centra mesta, pokračujeme do Kubovej Huti – obce s necelou stovkou obyvateľov a 1000 metrovou vrstevnicou prechádzajúcou stredom obce, čo je znázornené aj na veľkom kamennom balvane vedľa parkoviska. V lete centrum pešej turistiky a cykloturistiky sa v zime mení na vyhľadávané lyžiarske stredisko. Pochváliť sa môže tiež jednou technickou zaujímavosťou – tunajšia železničná stanica je najvyššie položenou železničnou stanicou v ČR – 995 m n. m. čím o celých 95 m prevyšuje aj našu slovenskú Štrbu. Našim dnešným turistickým cieľom je 1.362 m vysoký vrch Boubín (5. navyšší vrchol Šumavy). Na jeho zdolanie musíme najskôr prekonať 5 km stúpanie poväčšine po tvrdých lesných cestách a lesom. Výhľady do okolitej krajiny sa naskytnú až z 21 m vysokej rozhľadne drevenej konštrukcie postavenej na jeho vrchole. Tie nám síce boli vďačnou odmenou za vynaloženú námahu, no povestnú čerešničku na turistickej torte zážitkov - pohľady na vrcholky rakúskych Álp, nám nedopriala vcelku nízka oblačnosť. K takýmto métam ako sú vrcholy kopcov akosi samozrejme patrí aj nutné občerstvenie – to asi preto, aby energetický výdaj, „nedej Pán Bůh“, nebol vyšší ako príjem a nespôsobil by nám úbytok na hmotnosti.

A tak posilnení, cestou z vrcholu zabočíme po náučnom chodníku do Boubínského pralesa – ktorý bol za chránené územie vyhlásený už v roku 1858! Odborníci odhadujú, že sa tu nachádzajú až 400 ročné jedince smreka. Najznámejším bol Kráľ smrekov s odhadovaným vekom 440 rokov, výškou 57 m a prsným priemerom okolo 160 cm, ktorý zničila víchrica v roku 1970.

Po 4 km dlhej prechádzke pralesom tento opúšťame pri „umelom“ Boubínskom jazierku, ktoré vzniklo v roku 1833 prehradením Kaplického potoka, čím vznikla 0,37 ha veľká a až 4 m hlboká vodná nádrž (klauza – tajch) a voda z neho sa využívala na plavenie dreva z boubínskych lesov do lenorskej sklárne ešte aj po II. svetovej vojne. Od jazierka pohodlne schádzame k Idinej píle - informačnému stredisku CHKO Šumava, ktoré je zrekonštruovaným objektom bývalej píly (postavenej v roku 1862) na spracovanie rezonančného dreva a výrobu ozvučených dosiek. Slniečko, ktoré po našom odchode z Boubína začalo čoraz smelšie na nás pozerať z poza pretrhávajúcej sa oblačnosti u väčšiny účastníkov evokuje zvýšenú chuť po príjme „chmeľoviny“. Toto sa nám splní po príchode do Penziónu Ida v Kapliciach - miestnej časti obce Lenora. Po občerstvení jedlom aj pitím ideme k železničnej zastávke Zátoň na trati Volary Strakonice.o Na stanici Zátoň spôsobujú v „teréne nezorientovaní“ účastníci malý zmätok, keď sa hrnú urýchlene nastúpiť do spoja smer Volary, ktorý má náhodou presne také meškanie, ako má mať náš spoj smerom z Volar odchod z tejto zastávky. Napokon všetko dobre dopadne a asi o 15 minút už cestujeme tým správnym smerom do miesta nášho „týždenného prechodného pobytu“ mestečka Volyně. V nedeľu (16.08.) ráno smerujeme do takmer najzápadnejšej časti pohoria. Cestu do Železnej Rudy a na Špičácke sedlo nám neplánovane predĺži obchádzka. Po zaparkovaní autobusu sa vydávame k prírodným zaujímavostiam a perlám tejto časti Šumavy – Černému a Čertovému jazeru.

Cesta k Černému jazeru vedie 4 km pohodlne po spevnenej ceste len s minimálnym stúpaním. Toto jazero si svojou rozlohou 18,43 ha a hĺbkou až 40,6 m drží v ČR dva primáty: najväčšie karové ľadovcové jazero na Šumave a najväčšie prirodzené jazero v Českej republike. Jeho hladina je v nadmorskej výške 1008 m a voda z neho odteká Černým potokom do riečky Úhlavy a ďalej potom už ako Berounka, Vltava a Labe do Severného mora. Na našej ďalšej ceste k Čertovému jazeru (rozloha 10,33 ha a hĺbka až 37 m) musíme prekonať vcelku prudké stúpanie, s prekonaním výšky 150 m, na hrebeň nazvaný „Rozvodí“. Jedná sa o prirodzené rozvodie medzi Baltským a Čiernym morom. Čertovo jazero, ku ktorému musíme zase „z kopca“ má teda prirodzený odtok už do mora Čierneho. Z Rozvodia časť účastníkov absolvuje ešte výstup na vrchol Špičáku 1202 m, ktorý je tiež „vybavený“ turistickou rozhľadňou. No vzhľadom na nízku oblačnosť bola pre nás rozhľadňa – čo sa ďalekých výhľadov týka „zbytočná“. Oblačnosť bola už od rána nepríjemne vyzerajúca a tesne pred príchodom k Čertovému jazeru prichádzajú na rad dáždniky a pršiplášte. Krátka a vcelku výdatná dažďová prehánka s akustickou kulisou niekoľkých bleskov a oblačnosťou vznášajúcou sa až tesne nad vodnou hladinou jazera vytvorila pravú ponurú šumavskú atmosféru.

Na spiatočnej ceste do Špičáckeho sedla sa postupne zbavujeme ochranných protidažďových pomôcok. Na lyžiarskej zjazdovke zo Špičáku, ktorú križujeme, je všetko na, pre krátku búrkovú prehánku, odložený štart tohtoročného 4. preteku Európskeho pohára série iXL Europaen Downhill Cup. Na štarte bolo sústredených vyše 330 cyklistov z 25 krajín sveta včítane Austrálie, Nového Zélandu, Argentíny či Južnej Afriky. Nám sa však nechcelo čakať ...! V sedle však naďalej panuje nízka oblačnosť a tak sa na druhú aktívnu časť dnešného dňa k výstupu na Pancíř 1214, na vrchole ktorého je od roku 1923 horská turistická chata s rozhľadňou, vyberá „len“ polovica našej výpravy. Na zvládnutie výstupu aj návratu majú dostatok času a tak sa v presne stanovenú dobu spoločne vydávame na spiatočnú cestu.

 

Text a foto: Anton Opial