thumb chorvatsko2015 23Najkrajšia časť Dalmácie – pobrežného územia Jadranu rozkladajúceho sa od hraníc s Albánskom až po Zadar, je Makarská riviéra.  Tento úzky pás obývaného pobrežia, medzi morom a strmými štítmi  druhého najvyššieho horstva v Chorvátsku – Biokova, je aj vďaka atraktívnosti prostredia najobľúbenejšou a najnavštevovanejšou časťou východného Jadranu.

Nepríjemný zvuk budíka prerušuje o 03.30 hod. krátky spánok. Všade tma, ani náznak blížiaceho sa svitania. Narýchlo sa obliekam a beriem večer prichystané veci. Tesne pred štvrtou sa stretáva na dohovorenom mieste šestica dovolenkárov - turistov rozhodnutých spestriť si pobyt pri mori turistickou „vychádzkou“. Našim cieľom je niektorý z vrcholov hlavného hrebeňa pohoria Biokovo vytvárajúcich impozantný prírodný amfiteáter nad jedným z najkrajších chorvátskych letovísk – mestečkom Gradac.

Rýchlo vychádzame zo zástavby a za nami ostáva aj verejné osvetlenie. Cesta (miestna komunikácia s betónovým povrchom) sa rýchlo norí do tmy. Chvíľu trvá pokiaľ si oči zvyknú na tmu, predsa len ako tak „zriedenú“ jasným svitom mesiaca v poslednej štvrtine. Čelovku používame len na prečítanie smeroviek. Prvú časť cesty – asi 500 m po turistický rázcestník, poznáme z vlaňajšej prechádzky olivovými hájmi po úpätí Biokova. Na rázcestí zabočíme podľa smeroviek vpravo a za prvou ostrou zákrutou cesty prichádzame k osamelým domom ukrytým medzi rozľahlými porastmi olivovníkov. Spevnená cesta pokračuje v miernom stúpaní ešte asi 250 m k miestnemu cintorínu, ktorý obchádzame dobre znateľnou cestou zľava. Za cintorínom prechádzame popri torzách domov zarastajúcich burinovou vegetáciou – mementom občianskej vojny z rokov 1990-1995. Po ďalších asi 200 m, na rázcestí opatrenom turistickými smerovkami, opúšťame cestu (zjazdná aj osobnými autami)a ďalej už v stúpaní pokračujeme dobrým chodníkom. Po prekonaní štyroch serpentín (asi 600 m) sme na ďalšej križovatke chodníkov. Výhodnejšie je pokračovať tým vpravo – smer Sv. Ilija. Chodník stúpa pomerne vysokým borovicovým lesom. Z borovíc sa s pribúdajúcim rozvidnievaním ozýva takmer neznesiteľný „spev“ cikád, ktorým samčeky lákajú samičky k páreniu. Tento zvuk (podľa literatúry) môže dosahovať až 120 decibelov.

Nad hranicu lesa sa dostávame v nadmorskej výške okolo 300-350 m. Hlboko pod nami je ešte vysvietený Gradac. Slnko je stále ukryté za vysokým hrebeňom vďaka ktorému výstup cikcakovitým chodníkom, akoby po chrbte obrovskej zmije, štverajúcim sa suťoviskom čoraz vyššie je vcelku pohodový. Široký, pohodlný chodník, ktorý vychádza do sedla medzi dva samostatné vrcholy Sv. Ilija 773 m a Sv. Paškal 715 m bol v minulosti určite dôležitou cestou (pre pastierov s dobytkom?) na trávnaté svahy nachádzajúce sa za strmým skalnatým hrebeňom.

Do sedla, z ktorého je to podľa turistických smeroviek na vrchol Sv. Ilija jednu hodinu a na Sv. Paškal pol hodiny, nám výstup trval 2,5 hodiny. Tu si za cieľ definitívne stanovujeme nižší z vrcholov - Sv. Paškal. Výstup škrapovým svahom nebol príliš náročný a tak po 20-tich minútach prichádzame po 715 metrovom stúpaní na vrchol. Konečne nastáva popri vychutnávaní si nepoznaných výhľadov čas aj na „raňajky“ .

Stojíme na najjužnejšej časti 25 km dlhého biokovského hrebeňa. Niekde vo vzdialenosti okolo 40 km (vzdušnou čiarou) severozápadne sa nachádza Svätý Jure 1.762 m najvyšší vrch Biokova, ktorého vrchol o 1050 m prevyšuje našu súčasnú nadmorskú výšku – no v opare sa nám ho nepodarilo identifikovať. Dohľadnosť je smerom do vnútrozemia lepšia ako pri pohľade nad more. Na sever a severovýchod vidíme hlboko do vnútrozemia, len nekonečné „more“ pre nás neznámych vápencových vrchov hornatej Bosny a Hercegoviny.

Okolo pol ôsmej sa poberáme na cestu späť, ktorá je totožná s výstupovou trasou. V tomto smere však máme až po zídenie k hornej hranici lesa neustále nádherné výhľady na Gradac postupne sa vynárajúci z tieňa Biokovského hrebeňa. My sme však počas zostupu, až na poslednú asi polhodinu, stále v jeho tieni ušetrení pred lúčmi páliaceho Slnka.

Celú trasu aj s pobytom na vrchole sme absolvovali za 5:20 hod. No ten skrátený spánok aj „trochu“ námahy stálo určite za to. Odporúčam ako spestrenie pobytu v tomto letovisku.

 

Text a foto Anton Opial