Geologický podklad, klíma, pôda, nadmorská výška a pod. určujú špecifické črty rastlinstva, ktoré má podhorský až horský charakter. Z fytogeografického hľadiska sa územie zaraďuje do oblasti západokarpatskej kveteny, obvodu západobeskydskej flóry. Pre uvedené oblasti sú významné horské druhy – mliečivec alpínsky (Cicerbita alpina), horec luskáčovitý (Gentiana asclepiadea), žltuška orlíčkovitá (Thalictrum aquilegifolium), kokorík praslenatý (Polygonatum verticillatum), rebrovka rôznolistá (Blechnum spicant), z drevín prítomnosť smreka a jedle. Celé územie obce možno charakterizovať absenciou resp. slabým zastúpením teplomilných a skalných druhov.
Príroda a teda i rastlinstvo, bola oddávna silne ovplyvňovaná činnosťou  človeka. Koncom 16. storočia dochádza k mohutnému rozvoju tzv. pasienkovej alebo kopaničiarskej kolonizácie, ktorá bola sprevádzaná klčovaním lesa a rastom tzv. kopaníc. Nastáva nové osídlenie – osídlenie valachmi. Valašskou kolonizáciou sa veľmi intenzívne začalo s rúbaním lesov, získané plochy mali slúžiť ako poľnohospodársky i stavebný priestor. Do 18. storočia v ťažbe dreva prevažovali holoruby, najmä na menších plochách, kde sa počítalo s prirodzenou  obnovou náletom. Pôvodnými drevinami boli smrek, jedľa, borovica, smrekovec, buk, dub, javor horský, javor mliečny a javor poľný. Od obdobia holorubného hospodárenia sa vyrúbané plochy zalesňovali nie jedľou, ale smrekom (smrekománia). V histórii lesov boli najväčšie škody spôsobené valachmi a valašskou kolonizáciou.
Súčastný vegetačný kryt reprezentujú hlavne lesy a pasienky, ornej pôdy je tu málo.


Nelesné spoločenstvá
Základným pasienkovým typom sú porasty tomky voňavej a psinčeka obyčajného.
Sú to náhradné spoločenstvá. Floristicky sú pomerne bohaté, veľmi často sú i na miestach bývalých, dnes opustených rolí. Z typických druhov možno uviesť dúšku vajcovitú (Thymus pulegioides), traslicu prostrednú (Briza media), jastrábnik vláskatý (Hieracium piliferum), krasovlas obyčajný (Carlina vulgaris), krasovlas bezvyľový (Carlina acaulis), hojnejšie sú tiež plešivec dvojdomý (Antennaria dioica), veronika lekárska (Veronica officinalis), čučoriedka (Vaccinium myrtillus) a i.
Na alúviach tokov nachádzame porasty s dominujúcimi druhmi tráv mätnoh trváci (Lolium perenne) a hrebienkou obyčjanou (Cynosurs cristatus). Z ďalších charakteristických druhov sú to sedmokráska obyčajná (Bellis perennis), skorocel prostredný (Plantago media), skorocel kopijovitý (Plantago lanceolata), ďatelina plazivá (Trifolium repens).
K charakteristickým nelesným spoločenstvám patria spoločenstvá slatinných lúk. Tieto boli silne ovplyvňované a menené  poľnohospodárskou činnosťou, konkrétne melioračnými zásahmi. Odvodnením  dochádzalo k zmene v druhovej skladbe a postupne k úplnému zániku týchto porastov.
Taktiež na alúviach tokov, v miernych terénnych depresiách, sa ako náhradné spoločenstvá po jelšinách vytvorili porasty s pichliačom potočným (Cirsium rivulare).
 Veľmi zaujímavý je aj výskyt tabaku v jednej zo záhrad v miestnej časti Široký most, je to však pozostatok iba jeho bývalého a zámerného pestovania. Skutočnou vzácnosťou je hojný výskyt vstavačov (Orchidaceae) tzv. našich orchideí na Kelčovských lúkach, ktoré boli vyhlásené i za chránené nálezisko. Za zmienku stojí i výskyt rebrovky rôznolistej (Blechnum spicant) a plavúňov (Lycopodium) v beskydskej časti chotára ako aj náprsníka veľkokvetého (Digitalis grandiflora) na Nižnom Kelčove. 


Lesné spoločenstvá a kroviny
Z krovinných brehových porastov sú  najrozšírenejšie porasty s vŕbou  purpurovou (Salix purpurea), vŕbou krehkou (Salix fragilis) a tiež vŕbou bielou (Salix alba). Na alúvia vodných tokov je viazaný aj výskyt jelšín. Hlavnou drevinou je jelša sivá (Alnus incana). Z krov tu rastie zemolez obyčajný (Lonicera xylosteum), lieska obyčajná (Corylus avellana). V bylinnom podraste rastú najmä hydrofilné a nitrátofiné druhy, pakost smradľavý (Geranium robertianum).
Na terasách políčok, na svahoch pasienkov a pod. nachádzame krovinaté porasty s trnkou obyčajnou  (Prunus spinosa), lieskou obyčajnou, hlohom obyčajným (Crataegus oxyacantha), svíbom krvavým (Cornus sangunea), borievkou obyčajnou (Junipreus comunnis), vŕbou rakytou (Salix silesiaca).
Minerálne najslabšie horniny poskytujú vhodné podmienky pre existenciu kyslých bučín, v podraste s oligotrofnými druhmi. Tieto porasty sú floristicky  veľmi chudobné a monotónne a na území obce sa nachádzajú už iba na niektorých miestach. Prevláda buk, kroviny sú zastúpené veľmi slabo resp. úplne chýbajú.
Z mykologického aspektu treba upozorniť na výskyt veľmi vzácnej huby náramkovky cisárskej (Catathelasma imperiale) alebo jednoducho guliáš, ktorá sa vyskytuje už len v severozápadnej časti Slovenska a je kriticky ohrozená.
K zaujímavostiam vysockej flóry patrí tiež výskyt brusnice obyčajnej (Vaccinium vitis – idaea) v Hájnici, čo je vzhľadom na nadmorskú výšku skutočnou raritou. K najväčším solitérom v obci patria predovšetkým dva exempláre lipy malolistej (Tilia cordata) pri kostole sv. Matúša v ústredí obce. Tieto „velikány“ majú obvod kmeňa meraný v pŕsnej výške až 470 cm, výšku takmer 30m a ich vek sa odhaduje na 250 rokov.
Najväčšiu plochu z lesných spoločenstiev zaberali jedľobučiny. V týchto porastoch mala popri buku  optimum  rozšírenia jedľa. Od holorubného hospodárenia však ustupovala smreku. V súčasnosti najväčšie lesné plochy zaberajú práve smrekové monokultúry.