Obec Vysoká nad Kysucou sa radí k obciam s kopaničiarskym charakterom. To v minulosti podmieňovalo i hospodársky charakter obce. Hlavným vývozným artiklom starých Vysočanov bolo predovšetkým drevo. Tam, kde ho ťažili si i staviali svoje domy a tak postupom času osídlili i najodľahlejšie časti chotára. Neskorším poklesom ceny drevnej hmoty sa niekdajší drevorubači začali preorjentovávať na klasických roľníkov. Následkom ohromného pociťovania potreby oráčiny mení i chotár svoj charakter. Pomaly tu vystupujú malé políčka ovsa, jačmeňa, jarnej pšenice a zemiakov. Časť pasienkov sa mení v kosnú lúku. V dôsledku zvyšujúcej sa hustoty obyvateľov v centre obce a ich následná dochádzka za novou pôdou na svahy alebo chrbty a tu ju obrábať, sa tu niektorí z roľníkov, ale aj celé rodiny usadili natrvalo. Avšak chudobný Kysucký kraj nedokázal uživiť všetkých svojich osadníkov, preto mnohí z nich odchádzali do sveta za „drotárskym“ chlebom. 
Starý drotár s krošňou na chrbte, v jednej ruke palica a v druhej ruke malý chlapček ...
I dnes nájdeme skoro v každom staršom dome drotárske náradie, porcelánový riad, hrnce, ktoré prípomínajú všadeprítomnú minulosť dediny – drotárstvo, s ktorým je posplietaná i história našej obce. Chudobní obyvatelia nemajúc dostatočnej obživy na rodnej pôde rozchádzali sa za zárobkom do sveta ako drotári, klampiari, olejkári a podomoví obchodníci. Svojou usilovnosťou zarábali v šírom svete peniaze a posielali ich doma zanechaným rodinám. Mnohí sa už domov nevrátili a v cudzine „zložili svoje kosti“.
Niektoré mená žiaria na drotárskom nebi ako stálice. Patria k nim nepochybne i rodáci z Vysokej. Imrich Dočár – nazývaný aj „Pán svetla“, Štefan Hunčík – „Drotárský kráľ“, Imrich Krutošík, Martin Chalan… Títo povzniesli vandrovné drotárstvo na dielenské opravárenstvo, dobre prosperujúce manufaktúry a továrenský priemysel.