thumb M.ČasnochaKňaz nie je kňazom pre seba. Sám seba nemôže rozhrešiť. Nevysluhuje si sviatosti. Nie je pre seba: je pre vás. Kňazstvo – to je láska Ježišovho srdca. Keď vidíte kňaza, spomeňte si na Pána. (Ján Mária Vianney)

V pondelok 24. februára 2020 uplynulo 100 rokov od narodenia dekana Michala Časnochu. Rodák zo Skalitého bol obľúbeným, skromným, vzdelaným, rozhľadeným a športovo založeným človekom – kňazom. Celý svoj profesijný kňazský život (43 rokov) prežil vo Vysokej nad Kysucou, kde i ako 66 ročný dňa 7. 11. 1985 zomrel.

Pri príležitosti tohto jubilea sa v sobotu 22. februára 2020 uskutočnila o 14:00 hod. vo farskom kostole sv. Matúša vo Vysokej nad Kysucou i spomienková sv. omša, ktorú celebroval vysocký rodák a dlhoročný miništrant pána dekana Mgr. Peter Jankech. Po sv. omši nasledovala prednáška o živote tohto výnimočného kňaza a následne sa prítomní veriaci presunuli k hrobu, ktorý je na miestnom cintoríne, kde zotrvali v spoločnej modlitbe.

 

Kto to vlastne Michal Časnocha bol, spracoval vo svojom článku Mgr. Drahomír Velička, PhD. zo Štátneho archívu v Žiline, pracovisko Archív Čadca

 

Farár a honorárny dekan Michal Časnocha-Mikš (1920, Skalité – 1985, Vysoká nad Kysucou)

Michal Časnocha pochádzal z rodiny živnostníka. Narodil sa 24. februára 1920 v Skalitom rodičom Dominikovi (1897 – 1938) a Agnese rodenej Vranovej, ako najstaršie z piatich detí. Okrem najstaršieho Michala, mali rodičia ešte synov Dominika (1921 – 1979) a Ferdinanda (1923 – 1978)) a dcéry Alojziu (1926) a Rozáliu (1929 – 2009). Otec pôvodne pracoval ako robotník, neskôr ako vedúci alebo majster na píle, no z tohto zárobku bolo ťažké uživiť rodinu, preto si založil živnosť s menším obchodom a pohostinstvom. Po otcovej smrti prevzala obchod jeho vdova spoločne s najmladšou dcérou Rozáliou.

Michal navštevoval základnú školu v rodnej obci v rokoch 1926 – 1930. Potom odišiel na Štátne československé reálne gymnázium do Košíc (1930 – 1934) a stadiaľ do Nitry, kde na tamojšom Štátnom reálnom gymnáziu Tomáša Červeňa absolvoval posledné štyri roky stredoškolských štúdií. Počas pobytu v Nitre bývalom v malom seminári. Zmaturoval v Nitre 8. júna 1938. Potom nastúpil do nitrianskeho seminára na štúdium posvätnej teológie, kde mal viacerých spolužiakov z Kysúc. Priamo v ročníku s ním bol Ľudovít Bednárik z Rakovej, o ročník vyššie Adam Dupkala z Kysuckého Lieskovca či Anton Dubáč z Korne, o dva roky starším bol Ondrej Závodský z Čadce (pôsobil ako farár v Makove). Michal Časnocha ukončil štúdium v júni 1943, ordinovaný bol v Nitre 27. júna a primičnú omšu slúžil v rodnom Skalitom 4. júla 1943. Michal bol dobrým a nadaným žiakom, ako o tom svedčia jeho vysvedčenia z ľudovej školy, ale i hodnotenia zo seminára či absolutórium vydané Vysokou školou bohosloveckou v Nitre, kde sa konštatuje, že absolvoval 10 semestrov bohosloveckého štúdia a všetky predpísané skúšky vykonal s výborným prospechom. Avšak na gymnaziálnych vysvedčeniach si nemožno nevšimnúť, že určité problémy mu robili cudzie jazyky, pričom maturoval z nemčiny, latinčiny i gréčtiny. Predstavení v seminári Michala hodnotili ako mladíka s veselou povahou, pobožného, úprimného a pracovitého. Podobné hodnotenie o jeho osobe pochádza z čias, keď ešte býval v malom seminári: prívetivý, štedrý, rád pomôže, horlivý, príkladný. V súvislosti jeho povahovými vlastnosťami je iste zaujímavé spomenúť, že na jednom z jeho primičných obrázkov je zobrazený, u nás nie veľmi známy svätec Paschal Baylon (1540 – 1592). Tento františkánsky svätý, pochádzajúci z Aragónska v Španielsku, bol pre mladého kňaza iste veľmi vhodným vzorom. V jeho životopisoch sa uvádza, že vynikal skromnosťou, pokorou, pracovitosťou, bol veselej mysle. Prezývali ho svätý ovčiar, pretože spočiatku pôsobil ako pastier oviec. Časnocha si na obrázok vybral motto z knihy Žalmov (Ž 72,76): „Boh môjho srdca a môj podiel je Boh naveky.“ Mladý, ideálmi naplnený novokňaz dostal od 1. júla 1943 dispozíciu do farnosti Vysoká nad Kysucou, po štúdiách sa teda vrátil domov na Kysuce. Po roku od svojho nástupu na kaplánske miesto si ešte od 15. júla do 25. augusta 1944 odkrútil vojenskú prezenčnú službu, po vykonaní ktorej opäť zaujal svoju predošlú kaplánku. V roku 1948 ešte absolvoval štátnu skúšku z morálnej teológie (morálky) na Teologickej fakulte v Olomouci.

V období, keď Časnocha prišiel ako kaplán, patrila farnosť Vysoká nad Kysucou k najväčším a pastoračne najťažším farnostiam na Kysuciach. Spolu s filiálkou v Hornom Kelčove tu žilo 4746 katolíkov. Farárom a Časnochovým principálom počas jeho kaplánskych čias bol Imrich Kyjaček. Farár Kyjaček mal značné zdravotné problémy, kvôli ktorým takmer rok strávil na zdravotnej dovolenke, počas nej ho zastupoval kaplán Časnocha. Keďže bol Kyjaček dlhší čas mimo obec, do značnej miery sa ľuďom odcudzil a naviac nebol medzi nimi ani obľúbený. Keď mal faru po zdravotnej dovolenke znova zaujať, obyvatelia sa postavili proti jeho návratu, dokonca sa o tom diskutovalo na zasadnutí DMSK a bolo o tom prijaté aj uznesenie. Bola vytvorená obecná deputácia, ktorá mala názor občanov tlmočiť 9. septembra 1949 biskupovi Nécseyovi, ktorý tu birmoval. Vysočania dosiahli svoje, Kyjaček bol dočasne penzionovaný a od 1. októbra bol Michal Časnocha ustanovený za dočasného správcu farnosti. Prvú dekádu mu vo farnosti vypomáhal ako kaplán veľmi svojrázny kňaz a Časnochov spolurodák zo Skalitého Vincent Kráľ. Ten nastúpil svoje miesto 1. decembra 1949. Necelý rok po nástupe sa odsťahoval z fary do Horného Kelčova, kde mal na starosti filiálny kostol a vyučovanie náboženstva. Kráľ bol veľmi svojrázny a najmä si nebral servítku pred ústa, čo spôsobovalo problémy aj vysockému farárovi. Bol jeho presným opakom. Časnocha musel, neraz na zásah štátnej moci, viackrát svojho kaplána upozorňovať, aby sa zdržiaval prílišnej kritiky politických pomerov vo vtedajšom Československu. No jeho napomenutia nepomáhali, kaplán Kráľ bol obžalovaný a súdom 13. júla 1959 uznaný vinným, jednoducho povedané za protištátnu činnosť a odsúdený k trestu odňatia slobody na tri roky a stratu občianskych práv na tri roky po odpykaní si trestu odňatia slobody. V roku 1960 sa Kráľ síce dostal na základe amnestie na slobodu, ale do Vysokej sa už nevrátil a od tých čias bola farnosť spravovaná len jediným kňazom. Je zaujímavé, že poslední dvaja vysockí kapláni pochádzali zo Skalitého.

Nemenej zaujímavé a aj veľmi zriedkavé je, že Michal Časnocha celý svoj kňazský život prežil na jednom pôsobisku. Ale nemuselo to tak byť. Začiatkom roka 1953 Biskupský úrad v Nitre zaslal Časnochovi oznámenie o jeho preložení za správcu fary do Považskej Bystrice s platnosťou od 1. marca. Koncom januára zaslal farár svoju žiadosť na KNV do Žiliny na cirkevné oddelenie, aby túto dispozíciu zmenil a aby ho ponechal na doterajšom pôsobisku.

Dôvodil, že trpí zdravotnými problémami a kvôli nim a ich liečeniu by tak rozsiahlu a veľkú farnosť nemohol zodpovedne zvládnuť. Navyše sa odvolával na blízkosť domova, kde mal v tom čase ťažko chorú matku, ktorú by tak nemohol navštevovať. KNV v Žiline bol ale neústupný. Do celej záležitosti okolo preloženia svojho duchovného opätovne vstúpili obyvatelia Vysokej. Napísali Biskupskému úradu do Nitry dva listy, jeden ako občania, druhý bol vydaný pod hlavičkou MNV. V oboch žiadali ponechanie Michala Časnochu vo Vysokej. Dôvodili jeho morálnymi vlastnosťami i jeho obetavosťou. Cit.: „Nebol nikdy vykorisťovateľom tunajšieho chudobného ľudu ... zo svojho honoráru vypomáhal v čas biedy na výživu a ošatenie chudobných detí a rodín. Vychovával mládež k povzneseniu nášho ľudu. Zapojoval sa do povznesenia obce, zvlášť po stránke kultúrnej a telovýchovnej. Bol členom rôznych spolkov, zvlášť viedol spolky športové v obci. Napomáhal pri prácach ľudovej správy, pri prácach na JRD. Svojim chovaním a jednaním je poradcom tunajších obyvateľov, medzi ktorými je zvlášť obľúbený. Nie je povýšeneckého chovania ... v čase nedostatku bytov, keď v obci nebolo kde umiestniť zubolekársku ambulanciu a chudobnú vyhorenú rodinu, ponúkol k tomu účelu farskú budovu ...“ BÚ v Nitre sa obrátil na KNV, či teda má záujem na ponechaní Časnochu na pôvodnom mieste, ale KNV trval na pôvodnom rozhodnutí. Napokon sa však preloženie neuskutočnilo. Ešte 16. marca písal Časnocha biskupovi, že faru ešte neprevzal, že sa presťahuje po Veľkej noci. Dňa 9. apríla bol farár predvolaný na KNV do Žiliny, kde mu oznámili, že jeho dôvody akceptovali a môže ostať na pôvodnom mieste. Viac sa ho preložiť nepokúšali. V tejto súvislosti je ale zaujímavé, kto mal Časnochu nahradiť. Ak by sa jeho preloženie uskutočnilo, vysockým farárom by sa stal dovtedajší administrátor v Strečne, turzovský rodák a predstaviteľ slovenskej katolíckej moderny, básnik Ján Haranta.

Z rôznych „kádrových“ posudkov, ktoré na Časnochu boli vypracované, sa dozvedáme, že žil samotárskym spôsobom života, nevyhľadával spoločenský život. Postoj k štátu hodnotili ako neurčitý, resp. neutrálny. Čo značí, že sa snažil o konanie, ktoré by zbytočne nepútalo na seba pozornosť štátnych orgánov. Bol tichej, niekde sa uvádza až bojazlivej povahy. Jeho veľkým koníčkom bol šport, ako už bolo spomenuté. Predovšetkým volejbal, ktorý hrával ešte počas svojich štúdií a organizoval turnaje v rodnej obci. Túto svoju záľubu potom vykonával aj vo Vysokej, kde bol jeden z čelných predstaviteľov a hráčov tunajšieho volejbalového oddielu a istý čas bol aj kapitánom vysockých volejbalistov. Ďalšou jeho záľubou bol motorizmus, vlastnil motocykel, rád robil výlety i autom. S partiou priateľov, medzi ktorých patril napr. i známy turzovský lekár MUDr. Alexander Klika si občas zahral i mariáš.

Vo februári 1980, keď Michal Časnocha oslávil 60. narodeniny, prišlo mu blahoželanie od diecézneho biskupa Jána Pásztora, v ktorom mu poďakoval za 37 rokov služby v Pánovej vinici v rámci Nitrianskej diecézy a ako prejav vďaky ho menoval honorárnym dekanom. Jeho pôsobenie vo Vysokej i pozemská púť sa však už blížila ku koncu. Na sklonku života zápasil s ťažkou chorobou, ktorej napokon 7. novembra 1985 podľahol. Pohrebné obrady sa konali 10. novembra o 15.00 hod. vo farskom kostole sv. Matúša, aby napokon jeho telo spočinulo na cintoríne vo Vysokej, v obci, ktorej zasvätil väčšiu časť svojho plodného života a ktorá sa mu stala druhým domovom.

Nech ho Pán Boh zaradí pri večnej liturgii medzi svojich vyvolených ...