thumb Okolo Vysokej 797 m 033Nájsť ranné autobusové spoje prechádzajúce cez zastávku Motorest v Podvysokej v približne rovnakom čase z Makova do Čadce a z Čadce do Turzovky nebol až taký veľký problém a tak sa tam stretávame krátko po 07:40 hod. Rodinné záležitosti, rôzne povinnosti aj termíny lekárskych prehliadok sú dôvodmi, že sa dnes na seniorské potulky vyberá „len“ 9 účastníkov.

V pláne je prechádzka osadami a samotami Zákopčia roztrúsenými po južných svahoch Vysokej 797 m – vrchu, ktorý dal v čase osídľovania Kysúc základ názvu obci vznikajúcej na jeho severnom úpätí – Podvysoká. (V roku 1648 Nowa dedyna Pod Wysoku, 1658 Podwysoka, 1696 Podviszoka, 1919 dodnes Podvysoká).

Po prejdení  pár metrov po štátnej ceste smerom do Turzovky odbočujeme na miestnu komunikáciu, ktorou križujeme železničnú trať a za poslednými domami prechádzame popri hospodárskom dvore farmy zameranej na veľkochov kôz. Z cesty vedúcej  popri potoku, ktorá je zároveň prístupovou cestou k osadám Repčíkovci a Tutkovci (už v k.ú. Zákopčie), odbočujeme pri sútoku  potokov popri pravom prítoku a mladým lesom už v miernom stúpaní prichádzame do osady Škripkovci. Po krátkom oddychu pokračujeme kúsok južným smerom, na okraji lesa zabočíme o 180° vľavo a po vrstevnicovej ceste sme po chvíli v ďalšej osade Gacovci, kde sme neutrafili správnu cestu a tak pokračujeme lesom po silno zarastenej starej vozovej ceste na hranicu katastrov Podvysokej a Zákopčia. Najskôr využívame pekné výhľady nielen do údolia Kysuce so Staškovom, Podvysokou a Prednou Olešnou, ale aj na vzdialenejšie osady Olešnej aj Klokočova roztrúsené na juhovýchodnom svahu Hlineného (874 m) a hrebeň Zadných hôr od Uhorskej po Jablunkovský priesmyk uzatvárajúci severný horizont.  K ďalšej samote Romanovci už ideme po širokej hrebeňovej lesnej ceste. Pri samote nasleduje dlhšia prestávka na posilnenie a potom strácame výšku schádzaním do sedielka pri osade Šemrovci. Z čerstvo vyťaženého kôrovcového ohniska sa nám cestou naskytli pekné výhľady na Turzovku.

Zo sedielka s krížom potom, už po asfaltke, schádzame na konečnú zastávku SAD v osade U Baľaľov (tak je to napísané na zastávke SAD). Pri ďalšej autobusovej zastávke Gachovci zahýbame vľavo a miestnou komunikáciou pomaly stúpajúc južným svahom Vysokej prechádzame postupne osadami  Hažíkovci (stará drevená zvonička),  Hutyrovci ( za osadou studnička a kríž s kamennou kaplnkou pri mohutnej lipe), Hlobíkovci  a Golisovci (so zaujímavou pieskovcovou skulptúrou). Na zarastajúcich lúkach nad osadou nasleduje ďalšia „posilňovačka“. Takmer po vrstevnici prichádzame na hranicu katastra so Staškovom a pomerne prudko schádzame do rozložitého sedla pri osade Letovci.

Cieľ potulky máme naplánovaný v centre Staškova, a pretože „naokolo je to bližšie“ pokračujeme zo sedla západným smerom. Lesná cesta, ktorou pokračujeme, nás prekvapila neustálym stúpaním, ale po asi trištvrte kilometri ju opúšťame a strmou cestou, zaváľanou brezami z prerezávky, schádzame do širokého sedla medzi Vysokou a Grúňom 596 m. Na okraji lesa v severnom svahu Vysokej je nedávno postavená murovaná kaplnka, ktorú si ideme, napriek opätovnému stúpaniu k nej, popozerať z blízka. Konštatujeme, že miesto pre jej postavenie bolo vybraté naozaj precízne, čo neskôr potvrdil aj pohľad z protiľahlého svahu.  Poľnohospodárske pozemky, ktorými potom stúpame na spomínaný Grúň, umožňujú výhľady na javornícke kopce Liesková, Vrchtretina a Hričovec a Zadné vrchy Turzovskej vrchoviny.

Najnepríjemnejším úsekom dnešnej potulky bolo prudké schádzanie, 150 výškových metrov takmer po spádnici na vzdialenosti 700 m, z Grúňa do centra Staškova. Ale počas „záverečného“ občerstvenia v miestnej reštaurácii, počas čakania na dopravné spoje, sa na túto malú nepríjemnosť rýchlo zabudlo.

 

Text a foto: Anton Opial