Nástroje pre uľahčenie prístupu

TEL: 0905 884 634
MAIL: obec@vysokanadkysucou.sk

Vyberte váš jazyk

thumb IMG 2674Tisícročia trvalo vodám Hornádu pokiaľ sa v jednom zo svojich nespočetných meandrov zarezal do strmého svahu Šikľavej skaly, nachádzajúca sa rozhraní Volovských vrchov a Hornádskej kotliny,  a vytvoril na jej úpätí rozsiahly previsnutý skalnatý stupeň. V jeho ďalšej „tvorbe“ mu bolo zabránené v poslednej tretine 19. storočia pri výstavbe košicko - bohumínskej železnice, keď jeho koryto odklonili a v pôvodnom koryte navŕšili násyp po ktorom viedla nová železnica. Aj tú neskôr, pri jej modernizácii v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, presunuli z jeho pravého brehu na ľavý, zdvojkoľajnili a zelektrifikovali.

Na svojom mieste ostala len Šikľavá skala z ktorej v jej spodnej časti neprestajne vyvierajúca voda vytvára na vodu chudobný vodopád. Počas dlhodobých mrazivých období, akým bol tohtoročný mesiac január a prvé dni februára, stačí aj málo vody na vytvorenie nádherného mohutného ľadopádu – patriaceho k najkrajším na Slovensku. Pozornosť upúta hlavne obrovská 14 m vysoká, do 20 m široká a takmer 2 m hrubá ľadová stena dole ktorou neustále s jemným žblnkotom stekajú cícerky priezračnej vody. V priestoroch za ňou, pod kamenným previsom kde sa dá pohodlne vojsť, sa nachádzajú velikánske ľadové stĺpy a cencúle.

Obdivovať túto krásu sa vo štvrtok 9.2.2017 vybral aj „posilnený“ kolektív vysockých  turistov  - seniorov.  Z cieľovej železničnej zastávky Matejovce nad Hornádom  sme sa popri rímsko-katolíckom kostole sv. Kataríny Alexandrijskej  po asi 1,5 kilometri, chodníkom vyšliapaným stovkami  turistov,  bez problémov dostali k tomuto nádhernému, aj keď len dočasnému, prírodnému výtvoru. Ani klzký terén nezabránil popozerať si ho zvonku aj z vnútra. A potom aj počas prestávky na občerstvenie na telese bývalej železničnej trate sme obdivovali túto krásu - len z trochu iného pohľadu.

Po odpočinku nasledovala spiatočná cesta do Matejoviec . Tam sme sa napojili na žltú značku a proti prúdu Hornádu sme sa vydali k ďalšiemu prírodnému skvostu – Markušovskému skalnému hríbu. Nenáročnú cestu nám ešte začalo spríjemňovať slniečko z pretrhávajúcej sa oblačnosti. Po necelej polhodinke však pohoda dočasne skončila. Bolo sa treba vyštverať strmým, úzkym, síce krátkym, ale predovšetkým šmykľavým chodníkom na Markušovské steny, ktorých súčasťou je aj spomínaný kamenný hríb. Aby sme sa dostali priamo k hríbu čakalo na nás od turistického rázcestníka „Markušovský skalný hríb“ ešte strmšie klesanie. Táto časť chodníka bola našťastie bez snehu a ľadu a tak sme si vcelku v pohode poobzerali tohto kamenného krásavca, ktorý byť ozajstným, by sa len tak do hocijakého hubárskeho košíka nevpratal. Hríb „prirastený“ k spodnej časti kolmej skaly vytvorila erozívna činnosť z dvoch geologických vrstiev usadených hornín. Klobúk s priemerom tri metre je z pieskovca, ale noha je zo zlepencov. Svojou výškou 8 m je to najznámejší a najkrajší útvar na Slovensku a údajne aj najväčší kamenný hríb v celej Európe.

Po „obedňajšej“ prestávke na brehu rieky nás čakal ešte hodný kus cesty do Markušoviec.  Cestou prechádzame popri mŕtvom ramene bývalého mohutného meandra Hornádu, ktorého šiju počas povodne (asi v roku 2003) voda pretrhla a narovnala tok rieky. Potom už popri ďalších meandroch prichádzame do dediny s nezvyčajným počtom kultúrnych pamiatok: hrad – čiastočne zachovalá ruina nížinného hradu z r. 1284, kostol sv. Michala archanjela z roku 1280, kaštieľ z roku 1643 a k nemu patriaceho letohrádku Dardanely z rokov 1777-78. Pre krátkosť času sme si zvolili návštevu kaštieľa s expozíciou historického nábytku a obetujeme aj prehliadku   letohrádku a mierime na železničnú stanicu, aby sme stihli plánované spoje domov.

 

Texty: Anton Opial

 

Foto: Jozef Stuchlík

 

 

Foto: Pavol Lašut

 

 

zskeuroregionregion kysuce logorrafarnostbeskydsko javornicka magistralamykysucemojekysuce vysoka nad kysucouteszeleny bodcaf logobiblicka zahrada